Misericordiae Vultus Bula vyhlasujúca mimoriadny Svätý rok Milosrdenstva Neautorizovaný preklad z češtiny

Misericordiae Vultus
Bula vyhlasujúca mimoriadny Svätý rok Milosrdenstva
Neautorizovaný preklad z češtiny
František, rímsky biskup, Sluha sluhov Božích
Všetkým, ktorí budú čítať tento list milosť, milosrdenstvo a pokoj
1. Ježiš Kristus je tvárou Otcovho milosrdenstva. Tajomstvo kresťanskej viery je zrejme zhrnuté v tomto slove. Milosrdenstvo ožilo, stalo sa viditeľným a dosiahlo svoj vrchol v Ježišovi z Nazareta. Otec «bohatý na milosrdenstvo» (Ef 2,4), po tom, ako zjavil svoje meno Mojžišovi ako «Boh milosrdný a láskavý, zhovievavý, veľmi milostivý a verný» (Ex 34,6), nikdy neprestal dávať spoznať rozličnými spôsobmi a mnoho ráz v dejinách svoju Božskú prirodzenosť. V «plnosti času» (Gal 4,4), keď bolo všetko pripravené podľa jeho plánu spásy, poslal svojho Syna, narodeného z Panny Márie, aby nám zjavil svoju lásku definitívne. Kto vidí jeho, vidí Otca (porov. Jn 14,9). Ježiš z Nazareta so svojím slovom, so svojimi skutkami a s celou svojou osobou [1] zjavuje Božie milosrdenstvo.
2. Potrebujeme neustále kontemplovať tajomstvo milosrdenstva. Je prameňom radosti, vyrovnanosti a pokoja. Je podmienkou našej spásy. Milosrdenstvo je slovo, ktoré zjavuje tajomstvo Najsvätejšej Trojice. Milosrdenstvo je definitívny a najvyšší čin, ktorým nám Boh prichádza v ústrety. Milosrdenstvo je najzákladnejší zákon, ktorý prebýva v srdci každého človeka, keď s úprimným pohľadom hľadí na brata, ktorého stretáva na ceste života. Milosrdenstvo je cesta, ktorá spája Boha a človeka, pretože otvára srdce nádeji, že sme navždy milovaní napriek ohraničeniu nášho hriechu.
3. Sú chvíle, v ktorých sme ešte mocnejšie povolaní, aby sme upreli svoj pohľad na milosrdenstvo, aby sme sa aj my sami stali účinným znamením Otcovho pôsobenia. Preto som vyhlásil Mimoriadne jubileum milosrdenstva ako milostivý čas pre Cirkev, aby sa stalo svedectvo veriacich silnejším a účinnejším.
Svätý rok sa začne 8. decembra 2015, na slávnosť Nepoškvrneného Počatia Panny Márie. Táto liturgická slávnosť naznačuje spôsob Božieho konania už od prvopočiatku našich dejín. Po hriechu Adama a Evy Boh nechcel ponechať ľudstvo osamotené a v područí zla. Preto myslel na Máriu a chcel ju svätú a nepoškvrnenú v láske (porov. Ef 1,4), aby sa stala Matkou Vykupiteľa človeka. Na závažnosť hriechu Boh odpovedá plnosťou odpustenia. Milosrdenstvo bude vždy väčšie ako každý hriech a nik nemôže obmedziť Božiu lásku, ktorá odpúšťa. Na slávnosť Nepoškvrneného Počatia s radosťou otvorím Svätú bránu. Pri tej príležitosti sa stane Bránou milosrdenstva, a ktokoľvek ňou prejde, bude môcť zakúsiť Božiu lásku, ktorá potešuje, odpúšťa a dáva nádej.
Na nasledujúcu, Tretiu adventnú nedeľu, sa otvorí Svätá brána v katedrále Ríma, v bazilike sv. Jána v Lateráne. Následne sa otvorí Svätá brána ostatných pápežských bazilík. Ustanovujem, aby sa v tú istú nedeľu v každej miestnej cirkvi, v katedrále, ktorá je materským chrámom pre všetkých veriacich, alebo v konkatedrále či v chráme osobitného významu, otvorila na celý Svätý rok podobná Brána milosrdenstva. Podľa rozhodnutia ordinára sa bude môcť táto brána otvoriť aj vo svätyniach, ktoré sú cieľom mnohých pútnikov, ktorí sú na týchto posvätných miestach často vo svojich srdciach zasiahnutí milosťou a nachádzajú cestu obrátenia. Každá miestna cirkev bude teda priamo vyzvaná, aby prežívala tento Svätý rok ako mimoriadny čas milosti a duchovnej obnovy. Jubileum bude preto slávené v Ríme a rovnako v miestnych cirkvách ako viditeľný znak spoločenstva celej Cirkvi.
4. Vybral som dátum 8. december, pretože je veľmi významný pre nedávne dejiny Cirkvi. Otvorím totiž Svätú bránu na päťdesiate výročie ukončenia Druhého vatikánskeho ekumenického koncilu. Cirkev pociťuje potrebu udržiavať túto udalosť živú. Začal sa pre ňu nový úsek jej dejín. Otcovia zídení na koncile silne vnímali, ako pravé vanutie Ducha, mocnú požiadavku hovoriť o Bohu ľuďom ich doby zrozumiteľnejším spôsobom. Odstránením bariér, ktoré bohužiaľ pridlho držali Cirkev uzavretú v privilegovanej bašte, nastal čas ohlasovania evanjelia novým spôsobom. Bola to nová fáza vždy tej istej evanjelizácie. Nové nasadenie sa všetkých kresťanov svedčiť s väčším oduševnením a presvedčením o svojej viere. Cirkev cítila zodpovednosť za to, aby bola vo svete živým znamením Otcovej lásky.
V mysli sa vynárajú významné slová, ktoré sv. Ján XXIII. vyslovil pri otvorení koncilu, aby naznačil, akou cestou sa uberať: «Dnes Kristova nevesta uprednostňuje používanie lieku milosrdenstva, než by mala siahať po zbraniach strohosti… Katolícka cirkev, zatiaľ čo týmto ekumenickým koncilom vztyčuje pochodeň katolíckej pravdy, chce sa ukázať ako matka plná lásky ku všetkým, ako matka dobrotivá, trpezlivá, pobádaná milosrdenstvom a dobrotou voči synom, ktorí sa od nej odlúčili» [2]). V tom istom horizonte sa pohyboval aj blahoslavený Pavol VI., ktorý sa na záver koncilu takto vyjadril: «Chceme predovšetkým podotknúť, že vyznaním nášho koncilu bola v prvom rade láska… Starobylý príbeh o dobrom Samaritánovi slúžil za príklad a pravidlo, ku ktorému smerovala duchovná povaha nášho koncilu… Prúd vľúdnosti a obdivu sa vylial z koncilu na moderný ľudský svet. Odsúdili sme omyly, to áno, pretože si to vyžaduje láska a práve tak aj pravda, ale pre ľudí máme iba opätovné pozvanie, rešpekt a lásku. Namiesto ubíjajúcich diagnóz povzbudivé lieky; namiesto smutných predpovedí vyšli z koncilu v ústrety dnešnému svetu posolstvá dôvery: jeho hodnoty boli nielen rešpektované, ale aj uctené, jeho snahy podporené, jeho túžby očistené a požehnané… Ešte inú skutočnosť musíme zdôrazniť: všetko doktrinálne bohatstvo bolo zamerané jediným smerom: slúžiť človeku. Človeku takpovediac v každom jeho rozpoložení, v každej jeho slabosti, v každej jeho potrebe» [3].
S týmito pocitmi vďačnosti za všetko, čo Cirkev dostala a zodpovednosťou za úlohu, ktorá nás očakáva prejdeme Svätou bránou s plnou dôverou, že nás sprevádza sila vzkrieseného Pána, ktorý neprestajne podporuje naše putovanie. Duch Svätý, ktorý vedie kroky veriacich tak, aby spolupracovali na diele spásy, ktoré vykonal Kristus, nech je vodcom a podporou Božieho ľudu, aby mu pomáhal kontemplovať tvár milosrdenstva.
5. Jubilejný rok sa skončí v deň liturgickej slávnosti Ježiša Krista, Kráľa vesmíru, 20. novembra 2016. V ten deň budeme pri zatváraní Svätej brány pociťovať predovšetkým vďačnosť a poďakujeme sa Najsvätejšej Trojici za to, že nám udelila tento osobitný čas milosti. Zveríme život Cirkvi, celé ľudstvo a nekonečný vesmír Kristovmu panovaniu, aby vylial svoje milosrdenstvo ako rannú rosu pre plodnú budúcnosť, ktorú sú všetci povolaní spoluvytvárať v čase, ktorý je pred nami. Ako si len želám, aby nasledujúce roky boli poznačené milosrdenstvom, aby sme išli v ústrety každému človeku prinášajúc Božiu dobrotu a nežnosť! Nech sa ku všetkým, veriacim aj vzdialeným, dostane balzam milosrdenstva ako znamenie Božieho kráľovstva, ktoré je už prítomné medzi nami.
6. „Je vlastné Bohu, že preukazuje milosrdenstvo, v ktorom sa obzvlášť prejavuje Jeho všemohúcnosť.“ [5] Slová svätého Tomáša Akvinského ukazujú, že božské milosrdenstvo nie je vôbec znamením slabosti, ale skôr kvality Božej všemohúcnosti. A preto liturgia v jednej z najstarších vstupných omšových modlitieb hovorí: „Bože, ktorý zjavuješ svoju všemohúcnosť predovšetkým v milosrdenstve a odpúšťaní.“ [6] Boh bude navždy v dejinách ľudstva Tým, ktorý je prítomný, blízky, prezieravý, svätý a milosrdný.
„Trpezlivý a milosrdný“ je dvojaký prívlastok, ktorý sa často v Starom zákone objavuje v popisoch prirodzenosti Boha. Jeho milosrdná existencie sa odráža v mnohých udalostiach dejín spásy, kde Jeho dobrota prevažuje nad trestom a záhubou. Žalmy obzvlášť vyjavujú túto veľkoleposť božského rokovania: „On odpúšťa všetky tvoje viny, on lieči všetky tvoje neduhy. On vykupuje tvoj život zo záhuby, on ťa venčí láskou a milosrdenstvom „(Žl103,3-4). Ešte jednoznačnejší potvrdzuje konkrétne znaky milosrdenstva ďalší Žalm: “ utláčaným prisudzuje právo, hladujúcim dáva chlieb. Pán vyslobodzuje väzňov, otvára oči slepým, Pán dvíha skľúčených, miluje spravodlivých, ochraňuje cudzincov, ujíma sa siroty a vdovy, ale hatí cesty hriešnikov“(Ž146,7-9)., A naposledy ďalšie slová žalmistu: „Uzdravuje skľúčených srdcom, a ich rany uzdravuje … Pokorných sa Pán ujíma, bezbožných však ponižuje k zemi“ (Ž 147,3.6). Božie milosrdenstvo skrátka nie je abstraktná idea, ale konkrétna skutočnosť, ktorá zjavuje Jeho lásku, podobne ako otca a matku hlboko dojíma ich dieťa. Naozaj je na mieste povedať, že ide o „vnútornú“ lásku. Pramení vo vnútri ako hlboké, prirodzené cítenie tvorené nehou, súcitom, zhovievavosťou a odpustením.
7. „Jeho milosrdenstvo trvá naveky“ – tento refrén sa vracia po každom verši 136. Žalmu, ktorý opisuje dejiny Božieho zjavenia. Moc milosrdenstva dáva všetkému starozákonnému dianiu hlboko spásonosnú hodnotu. Milosrdenstvom sa dejiny Boha s Izraelom stávajú dejinami spásy. Neustále opakovanie „Jeho milosrdenstvo trvá naveky“, ako v tomto Žalme, ako by chcelo prelomiť kruh priestoru a času a všetko zasadiť do večného tajomstva lásky. Ako by sa chcelo povedať, že nielen v dejinách, ale naveky bude človek pod ustavične milosrdným pohľadom Otca. Nie náhodou zaradil izraelský ľud tento Žalm do Veľkého Hallelu, ako je nazývaný v najvýznamnejších liturgických sviatkoch.
Ježiš sa tento Žalm o milosrdenstvo modlil pred umučením. Dosvedčuje to evanjelista Matúš, keď hovorí, že „potom, čo zaspievali chválospev“ (26,30), vyšiel Ježiš so svojimi učeníkmi na Olivovú horu. Keď ustanovil Eucharistiu ako trvalú pamiatku na Seba a Svoju Paschu, položil symbolicky toto zvrchované gesto Zjavenia do svetla milosrdenstva. V tom istom horizonte milosrdenstva prežíval Ježiš svoje umučenie a svoju smrť, vedomý si obrovského tajomstva lásky, ktoré sa naplnilo na kríži. Vedomie, že sám Ježiš sa tento Žalm modlil, ho pre nás kresťanov robí ešte dôležitejším, a zaväzuje nás k prijatiu tohto refrénu do našej každodennej modlitby chvál: „Jeho milosrdenstvo trvá naveky“.
8. S pohľadom upretým na Ježiša a na Jeho milosrdnú tvár môžeme zakusovať lásku Najsvätejšej Trojice. Poslaním, ktoré Ježiš dostal od Otca, bolo zjaviť tajomstvo božskej lásky v jej plnosti. „Boh je láska“ (1 Jan4,8.16), prehlasuje evanjelista Ján prvýkrát a ako jediný v celom Svätom písme. Táto láska je teraz viditeľná a hmatateľná v celom Ježišovom živote.. Jeho osoba nie je nič iné ako láska, láska, ktorá sa dáva zdarma. Jeho vzťahy s ľuďmi, ktorí sa k nemu vinú, majú v sebe čosi jedinečné a neopakovateľné. Znamenia, ktoré koná, zvlášť voči hriešnikom, chudobným, vylúčeným, chorým a trpiacim, sa dejú v mene milosrdenstva. Všetko v ňom hovorí o milosrdenstve. Ničomu, čo je v ňom, nechýba súcit.
Ježiš pred množstvom ľudí, ktorí ho nasledovali, a keď pozoroval ich únavu a vysilenie, skleslosť a dezorientáciu, zakúšal k nim v hĺbke srdca silný súcit (porov. Mt 9,36). Silou tejto súcitnej lásky uzdravoval chorých, ktorí mu boli prinášaní (porov. Mt 14,14), a niekoľkými chlebmi a rybami sýtil veľké zástupy (porov. Mt15,37). Vo všetkých týchto okolnostiach bolo Ježišovo srdce pohnuté práve milosrdenstvom, ktorým čítal v srdci tých, s ktorými hovoril, a odpovedal na ich najskutočnejšia potreby. Keď stretol vdovu z Naimu, ktorá sprevádzala svojho jediného zosnulého syna k hrobu, zakúsil obrovský súcit s nesmiernou bolesťou tejto plačúce matky a jej syna vzkriesil, aby jej ho vrátil (porov. Lk 7,15). Potom ako vyslobodil posadnutého v Geraze, poveril ho poslaním: „Choď domov k svojej rodine a porozprávaj im, aké veľké dobrodenia ti Pán preukázal a ako sa nad tebou zmiloval“ (Mk 5,19). Tiež Matúšovo povolanie zapadá do perspektívy milosrdenstva. Keď Ježiš prechádzal okolo Matúšovej colnice, ich zraky sa stretli. Pohľadom plným milosrdenstva odpustil Ježiš tomuto mužovi hriechy, prekonal odpor ostatných učeníkov a vybral si jeho, hriešnika a colníka, za jedného z Dvanástich. Svätý Béda Ctihodný, keď túto evanjeliovú scénu komentoval, napísal, že Ježiš sa pozrel na Matúša s milosrdnou láskou a vyvolil ho: miserando atque eligendo. [7] Tieto slová ma vždy oslovovali, takže som si ich vzal za svoje motto.
9. V podobenstvách o milosrdenstve Ježiš zjavuje prirodzenosť Boha, napríklad v tom, kde sa Otec nevzdá, kým súcitom a milosrdenstvom neodstráni hriech a nepremôže odpor. Tieto podobenstvá poznáme, zvlášť tri: o stratenej ovci, stratenej minci a podobenstvo o otcovi a dvoch synoch (porov. Lk 15,1-32). V týchto podobenstvách je Boh vždy predstavovaný ako plný radosti, najmä keď odpúšťa. Nachádzame v nich jadro evanjelia i našej viery, pretože milosrdenstvo je predstavované ako moc, ktorá všetko premáha, napĺňa srdce láskou a utešuje odpustením.
Iné podobenstvo nás zase učí kresťanskému životnému štýlu. Na Petrovu otázku koľko je potrebné odpustiť, Ježiš odpovedá: „Nehovorím ti najviac sedemkrát, ale sedemdesiat sedemkrát“ (Mt 18,22), a rozpráva podobenstvo o „nemilosrdnom sluhovi“. Toho si zavolá pán, aby splatil veľkú sumu, prosí ho teda na kolenách, a pán mu dlh odpustí. Hneď po tom však stretne iného sluhu, ktorý jemu dlhuje pár denárov a na kolenách ho prosí o zľutovanie. Odmietne ho však a nechá uväzniť. Jeho pán sa to dozvie, veľmi sa rozhnevá, zavolá si tohto sluhu a hovorí mu: „Nemal si sa aj ty zľutovať nad svojím spolusluhom, ako som sa ja zľutoval nad tebou?“ (Mt18,33). A Ježiš uzatvára: „Tak bude jednať s vami aj môj nebeský Otec, ak každý svojmu bratovi zo srdca neodpustíte“ (Mt 18,35).
Podobenstvo obsahuje hlboké ponaučenie pre každého z nás. Ježiš vyhlasuje, že milosrdenstvo nie je len Otcovo konanie, ale stáva sa kritériom k pochopeniu, kto sú jeho pravé deti. Sme skrátka povolaní žiť milosrdenstvo, pretože najprv bolo preukázané nám. Odpustenie urážok sa stáva najzreteľnejším výrazom milosrdnej lásky a pre nás kresťanov je imperatívom, od ktorého nemôžeme upustiť. Zdá sa to ťažké toľkokrát odpúšťať! A predsa je odpustenie nástrojom, ktorý je nám daný do rúk, aby sme dosiahli vyrovnanosť srdca. Zanechať nenávisť, hnev, násilie a pomstu je nevyhnutná podmienka šťastného života. Prijmime preto apoštolovu ponuku: „Slnko nech nezapadá nad vaším hnevom“ (Ef 4,26). A najmä počúvajme Ježišove slová, ktorými urobil milosrdenstvo ideálom života a kritériom vierohodnosti našej viery: „Blahoslavení milosrdní, lebo oni dosiahnu milosrdenstvo“ (Mt 5,7). Týmto blahoslavenstvom sa v tomto Svätom roku necháme obzvlášť inšpirovať.
Je jasné, že milosrdenstvo je vo Svätom písme kľúčové slovo, označujúce Božie konanie voči nám. Boh sa neobmedzuje iba na vyhlásenie o svojej láske, ale robí ju viditeľnou a hmatateľnou. Ostatne, láska by nikdy nemohla byť abstraktným slovom. Pre svoju povahu je konkrétnym životom: úmysly, postoje a správanie sa overujú v každodenných činoch. Božie milosrdenstvo je Jeho zodpovednosť za nás. Boh sa cíti zodpovedný, preto si želá naše dobro a chce nás vidieť šťastnými, plnými radosti a vyrovnanosti. Milosrdná láska kresťanov musí mať rovnakú vlnovú dĺžku. Ako miluje Otec, tak milujú deti. Ako je milosrdný On, tak sme aj my povolaní byť milosrdní jedni voči druhým.
10. Pilierom, na ktorom život Cirkvi spočíva, je milosrdenstvo. Každá jej pastoračná činnosť by mala byť zahalená do nežnosti, s ktorou sa obracia k veriacim; žiadnemu jej ohlasovaniu a svedectvu pred svetom nesmie chýbať milosrdenstvo. Dôveryhodnosť Cirkvi sa overuje cestou milosrdnej a spolucítiacej lásky. Cirkev „prežíva neuhasiteľnú túžbu ponúkať milosrdenstvo“.[8] Asi sme dlhodobo zabúdali naznačovať cestu milosrdenstva a prežívať ju. Pokušenie vyžadovať stále a len spravodlivosť nás priviedlo k zabúdaniu na to, že ona je síce prvým, potrebným a nevyhnutným krokom, no Cirkev potrebuje ísť ešte ďalej, aby dosiahla vyšší a významnejší cieľ.
Na druhej strane je smutné vidieť, ako sa skúsenosť odpustenia v našej kultúre vytráca. Dokonca samo toto slovo ako by niekedy mizlo. Bez svedectva o odpustení však zostáva iba neužitočný a neplodný život, ako by sa žilo na bezútešnej púšti. Pre Cirkev znovu nadišiel čas chopiť sa radostnej zvesti o odpustení. Je čas návratu k podstatnému, aby sme na seba vzali slabosti a ťažkosti svojich bratov. Odpustenie je sila, ktorá kriesi k novému životu a vlieva odvahu hľadieť do budúcnosti s nádejou.
11. Nemôžeme vynechať zásadné učenie, ktoré svätý Ján Pavol II. ponúkol svojou druhou encyklikou Dives in misericordia, ktorá bola vo svojej dobe nečakaná a mnohých prekvapila svojou témou. Svätý pápež predovšetkým poukázal na zabudnutie, do ktorého upadla téma milosrdenstva v dnešnej kultúre: „Súčasné myslenie sa snáď ešte viac ako v predchádzajúcej dobe stavia proti milosrdnému Bohu a pokúša sa aj samotný pojem“ milosrdenstvo „odstrániť zo života i zo srdca človeka. Samo slovo a výraz – milosrdenstvo – ako by privádzalo do úzkych človeka, ktorý sa ešte viac ako inokedy v histórii cíti byť pánom a vďaka nesmiernemu a doteraz nepoznanému rozvoju vedy a techniky si podmanil zem (porov. Gn 1,28). Takéto podmanenie zeme, chápanej iba jednostranne a povrchne, nenecháva žiadne miesto pre milosrdenstvo … Preto sa tiež v súčasnej situácii Cirkvi a sveta mnoho ľudí a mnoho spoločenstiev, vedených živým citom viery, prirodzene a sami od seba utekajú k Božiemu milosrdenstvu „. [ 9]
Okrem toho svätý Ján Pavol II. odôvodnil naliehavosť zvestovať a dosvedčovať milosrdenstva v súčasnom svete takto: „Vedie nás k tomu láska k človeku a všetkému, čo je ľudské a čo je podľa mienky mnohých dnešných ľudí ohrozené nesmiernym nebezpečím. Kristovo tajomstvo … ma zaväzuje, aby som hlásal milosrdenstvo a milosrdnú Božiu lásku, zjavenú v rovnakom Kristovom tajomstve. Toto tajomstvo ma takisto vyzýva, aby som sa k tomuto milosrdenstvu obracal a vzýval ho v dnešnom ťažkom a rozhodujúcim období dejín Cirkvi a sveta. „[10] Toto jeho učenie je dnes aktuálne a viac než predtým a zasluhuje si, aby bolo v tomto Svätom roku oživené . Berieme si za svoje ďalšie jeho slová: „Cirkev žije svojím pravým životom, keď vyznáva a hlása milosrdenstvo – najvyššie obdivuhodnú vlastnosť Stvoriteľa a Vykupiteľa – a keď privádza ľudí k prameňom Spasiteľovho milosrdenstva, ktoré sama stráži a spravuje.“ [11]
12. Cirkev má poslanie ohlasovať Božie milosrdenstvo, ktoré je tlčúcim srdcom evanjelia, skrze ktoré má zasiahnuť srdce a myseľ každého človeka. Kristova nevesta si osvojuje konanie Božieho Syna, ktorý vychádza v ústrety všetkým a nikoho nevylučuje. V našej dobe, keď je Cirkev zapojená do novej evanjelizácie, si téma milosrdenstva žiada, aby bolo podávané s novým nadšením a novým pastoračným prístupom. Pre Cirkev a vierohodnosť jej zvestovania je určujúce, aby žila a vydávala svedectvo milosrdenstva v prvej osobe. Jej jazyk a jej gestá majú odovzdávať milosrdenstvo, prenikať do ľudských sŕdc a vyzývať ľudí, aby hľadali cestu späť k Otcovi. Prvoradá pravda Cirkvi je Kristova láska. Vďaka tejto láske, ktorá sa skláňa až k odpusteniu a sebadarovaniu, sa Cirkev stáva služobníčkou a sprostredkovateľkou pre ľudí. Takže, kde je prítomná Cirkev, tam musí byť zrejmé Otcovo milosrdenstvo. V našich farnostiach, v našich spoločenstvách, v združeniach, hnutiach, jedným slovom, všade, kde sú prítomní kresťania, musí byť každému umožnené, aby našiel oázu milosrdenstva.
13. Chceme tento Jubilejný rok prežiť vo svetle Pánovho slova: Milosrdní ako Otec. Evanjelista prináša Ježišovo učenie: „Buďte milosrdní ako je milosrdný váš Otec“ (Lk 6,36). Je to životný program, ktorý je náročný a rovnako tak plný radosti a pokoja. Ježišov pokyn je určený tým, ktorí počujú Jeho hlas (porov. Lk 6,27). Aby sme boli schopní milosrdenstva, musíme teda najprv počúvať Božie slovo. To znamená obnoviť hodnotu mlčania pri rozjímaní Slova, ktoré nám je určené. Takto možno rozjímať Božie milosrdenstvo a osvojovať si ho ako vlastný životný štýl.
14. Zvláštnym znamením Svätého roka je púť, pretože je obrazom cesty, ktorou sa každý človek svojím životom uberá. Život je putovaním a ľudská bytosť je viator, pútnik, ktorý ide po ceste k vytúženému cieľu. Tiež ku Svätej bráne v Ríme a kamkoľvek inam bude každý musieť podľa svojich síl vykonať púť. Bude to znamenie toho, že tiež milosrdenstvo je cieľom, ktorý treba dosiahnuť a ktorý vyžaduje záväzok a obeť. Púť je teda podnetom na obrátenie: prostredníctvom Svätej brány sa necháme objať Božím milosrdenstvom a zaviažeme sa k tomu, aby sme voči druhým boli milosrdní ako je Otec k nám.
Pán Ježiš nám ukazuje etapy tejto púti, ktorými možno dosiahnuť tento cieľ: „Nesúďte, a nebudete súdení. Neodsudzujte a nebudete odsúdení. Odpúšťajte, a odpustí sa vám. Dávajte a dostanete: mieru dobrú, natlačenú, natrasenú a vrchovatú vám dajú do lona. Lebo akou mierou budete merať vy, takou sa nameria aj vám „(Lk 6,37-38). Predovšetkým hovorí nesúdiť a neodsudzovať. Kto nechce byť súdený Bohom, nesmie sa stať sudcom vlastného brata. Ľudia totiž svojim súdom ostávajú na povrchu, zatiaľ čo Otec hľadí do vnútra. Koľko len škodia slová hovorené so žiarlivosťou a závisťou! Hovoriť zle o bratovi v jeho neprítomnosti, znamená stavať ho do zlého svetla, poškodzovať jeho povesť a vydávať ho napospas rečiam. Nesúdiť a nezavrhovať má pozitívny význam, totiž vedieť chápať to, čo je v každom človeku dobré, a nedovoliť, aby trpel naším straníckym súdom a naším predsudkom, že vieme všetko. To však ešte na vyjadrenie milosrdenstva nestačí. Ježiš žiada tiež odpúšťanie a dávania. Máme byť nástrojmi odpustenia, pretože sa nám od Boha ako prvým dostalo odpustenia. Byť veľkodušní ku všetkým a vedieť, že Boh nás tiež zahŕňa obrovskou veľkorysosťou.
Milosrdní ako Otec – také bude „motto“ Svätého roka. V milosrdenstve máme dôkaz toho, ako miluje Boh. Dáva sa celý, navždy, nezištne, a bez toho, aby niečo žiadal výmenou. Prichádza nám na pomoc, keď ho vzývame. Krásna je denná modlitba Cirkvi, ktorá sa začína slovami: „Bože, príď mi na pomoc. Pane, ponáhľaj sa mi pomáhať „(Žl70,2). Pomoc, ktorú vzývame, je prvým krokom Božieho milosrdenstva smerom k nám. On nás prichádza vyslobodiť zo slabosti, v ktorej žijeme. A Jeho pomoc spočíva v tom, že nám umožní vnímať Jeho prítomnosť a Jeho blízkosť. Deň po dni, zasiahnutí Jeho súcitom, sa môžeme stať aj my súcitnými voči všetkým.
15. V tomto Svätom roku budeme môcť zakusovať otvorenie srdca pre tých, ktorí žijú na najrozličnejších beznádejných existenciálnych perifériách, ktoré moderný svet často vytvára dramatickým spôsobom. Koľko situácií neistoty a utrpenia je prítomných v dnešnom svete! Koľko rán je zasadených do tela toľkých, ktorí nemajú hlas, lebo ich volanie sa oslabilo a zmĺklo kvôli ľahostajnosti bohatých národov! V tomto Jubileu bude Cirkev ešte viac povolaná, aby liečila tieto zranenia, hojila ich olejom útechy, obväzovala ich milosrdenstvom a zaceľovala ich solidaritou a náležitou pozornosťou. Neupadajme do ľahostajnosti, ktorá ubíja, do zvykovosti, ktorá uspáva dušu a bráni objavovať novosť, do cynizmu, ktorý ničí. Otvorme svoje oči a pozrime na biedu sveta, na rany toľkých bratov a sestier zbavených dôstojnosti a nechajme sa vyprovokovať ich volaním o pomoc. Naše ruky nech stisnú ich ruky. Pritiahneme ich k sebe, aby pocítili vrúcnosť našej prítomnosti, nášho priateľstva a bratstva. Ich krik nech je aj náš, aby sme tak spoločne mohli prelomiť bariéru ľahostajnosti, ktorá často suverénne kraľuje, aby zakrývala pokrytectvo a egoizmus.
Veľmi si želám, aby sa kresťanský ľud počas Jubilea zamýšľal nad skutkami telesného a duchovného milosrdenstva. Poslúži nám to na prebudenie nášho svedomia, často znecitliveného voči dráme chudoby, a na to, aby sme prenikali stále hlbšie do srdca evanjelia, v ktorom sú chudobní uprednostnení Božím milosrdenstvom.
Ježišovo kázanie nám tieto skutky milosrdenstva prezentuje, aby sme mohli chápať, či žijeme ako Jeho učeníci alebo nie. Objavme znovu skutky telesného milosrdenstva: dávať najesť tomu, kto má hlad, a napiť smädným; odievať toho, kto nemá, čo na seba; prijímať cudzincov, pomáhať chorým, navštevovať väznených, pochovávať mŕtvych. A nezabúdajme na skutky duchovného milosrdenstva: radiť pochybujúcim, učiť neznalých, napomínať hriešnikov, tešiť skľúčených, odpúšťať urážky, trpezlivo znášať protivných ľudí, modliť sa k Bohu za živých i mŕtvych.
Nemôžeme utiecť pred Pánovými slovami, podľa ktorých budeme súdení: či dáme najesť hladnému a napiť smädnému; prijmeme cudzinca a oblečieme toho, kto nemá, čo na seba; či budeme mať čas byť s tým, kto je chorý a vo väzení (porov. Mt 25,31-45). Rovnako tak budeme opýtaní, či sme pomáhali vyvádzať z pochybností, ktoré sťahujú do strachu a často sú zdrojom osamotenia; či sme vedeli premáhať neznalosť, v ktorej žijú milióny ľudí, najmä deti, ktorým sa nedostáva pomoci, aby mohli vyviaznuť z chudoby; či sme boli nablízku tomu, kto je osamotený a pokorený; či sme odpustili tomu, kto nás uráža, a odmietli každú formu zášti a nenávisti vedúcu k násiliu; či sme boli trpezliví podľa príkladu Boha, ktorý má trpezlivosť s nami; a nakoniec či sme Pánovi v modlitbe zverovali svojich bratov a sestry. V každom z týchto „najmenších“ je prítomný sám Kristus. Jeho telo sa stáva znovu viditeľným ako telo, ktoré je zmučené, boľavé, bité, podvyživené a na úteku … aby sme ho rozpoznali, dotýkali sa ho a poskytovali mu starostlivosť. Nezabudnime na slová svätého Jána z Kríža: „Na sklonku života budeme súdení podľa lásky“. [12]
16. V Lukášovom evanjeliu máme ďalší dôležitý aspekt, ako prežívať s vierou toto Jubileum. Evanjelista rozpráva, ako sa Ježiš po návrate do Nazareta vydal podľa svojho zvyku do synagógy. Vyzvali ho, aby prečítal Písmo a komentoval ho. Išlo o pasáž z proroka Izaiáša, kde stojí: „Duch Pána je nado mnou, pretože ma Pán pomazal, poslal ma hlásať radostnú zvesť chudobným, uzdraviť zlomených srdcom, oznámiť zajatým prepustenie, slobodu väzneným, ohlásiť milostivý rok Pána“ (Iz 61,1-2). „Milostivý rok“ Pána je tým, čo túžime prežívať. Tento Svätý rok so sebou prináša bohatstvo Ježišovho poslania, ktoré znie v prorokových slovách: niesť slovo a gesto útechy chudobným, oznamovať oslobodenie tým, ktorí sú uväznení v nových formách nevoľníctva modernej spoločnosti, navracať zrak tomu, kto už nevidí, pretože sa stiahol sám do seba, a navracať dôstojnosť tomu, komu chýba. Ježišovo kázanie sa znovu stáva viditeľným v odpovediach viery, ktoré sú kresťania povolaní dávať svojim svedectvom. Nech nás sprevádzajú slová apoštola: „Kto preukazuje milosrdenstvo, nech to robí s radosťou“ (Rim 12,8).
17. Pôstne obdobie tohto Jubilejného roka nech je žité intenzívnejšie ako veľká príležitosť na slávenie a zakúšanie Božieho milosrdenstva. Koľko stránok Písma možno meditovať počas Pôstneho obdobia, aby sme objavili milosrdnú Otcovu tvár! Slovami proroka Micheáša môžeme tiež opakovať: Ty, Pane, si Boh, ktorý odpúšťaš neprávosť a odpúšťaš hriech, netrváš na svojom hneve, ale máš záľubu v milosrdenstvo. Ty, Pane, sa vrátiš a zľutuješ sa nad svojím ľudom. Nebudeš dbať na naše viny a zvrhneš do morských priepastí všetky naše hriechy (porov. Mich7,18-19).
V čase modlitby, pôstu a dobročinnosti možno rozjímať konkrétnejšie o týchto slovách proroka Izaiáša: „Nie je pôstom, ktorý chcem skôr toto: Rozviaž nespravodlivá putá, uvoľni uzly jarma, utláčané prepusti na slobodu, zlom každé jarmo! Lám svoj chlieb hladnému, poskytni  pohostinstvo blúdiacim úbožiakom; keď vidíš nahého, obleč ho, neodmietaj pomoc svojmu blížnemu. Vtedy vyrazí tvoje svetlo ako zora, tvoja jazva sa čoskoro zacelí. Pred tebou pôjde tvoja spravodlivosť a za tebou Božia sláva. Vtedy budeš volať, a Pán ti odpovie, kričať o pomoc, a on povie: »Tu som!« Keď prestaneš utláčať, ukazovať prstom, krivo hovoriť, ak nasýtiš  svojim chlebom hladného, ak ukojíš hladného, vtedy v temnote vzíde tvoje svetlo, tvoj súmrak sa stane poludňajším jasom. Pán ťa stále povedie, v nedostatku ukojí tvoju túžbu, posilní tvoje údy. Budeš ako zavlažovaná záhrada, ako živé žriedlo, ktorého voda nevysychá „(Iz 58,6-11).
V diecézach nech sa šíri iniciatíva 24 hodín pre Pána, ktorá sa koná v piatok a sobotu štvrtého pôstneho týždňa. Mnohí ľudia začínajú pristupovať k sviatosti zmierenia a sú medzi nimi mnohí  mladí, ktorí v tejto skúsenosti často nachádzajú cestu späť k Pánovi, prežívajú intenzívnu chvíľu modlitby a objavujú znovu zmysel svojho života. Kladie zreteľne opäť do stredu sviatosť zmierenia, pretože umožňuje hmatateľne sa dotýkať milosrdenstva. Pre každého spovedajúceho sa  tak bude zdrojom skutočného vnútorného pokoja.
Nikdy neprestanem zdôrazňovať, aby spovedníci boli skutočným znamením Otcovho milosrdenstva. Spovedníkom sa nedá stať len tak. Možno sa ním stať predovšetkým, keď my sami sme kajúcnikmi žiadajúcimi o odpustenie ako prví. Nezabúdajme, že byť spovedníkom znamená podieľať sa na samotnom Ježišovom poslaní a byť konkrétnym znamením kontinuity božskej lásky, ktorá odpúšťa a zachraňuje. Každý z nás dostal dar Ducha Svätého na odpustenie hriechov, za neho sme zodpovední. Nikto z nás nie je pánom sviatosti, ale verným služobníkom Božieho odpustenia. Každý spovedník má prijímať veriacich ako otec z podobenstva o márnotratnom synovi. Vyšiel synovi v ústrety, hoci premárnil jeho majetok. Spovedníci sú povolaní objať kajúceho syna, ktorý sa vracia domov, a prejaviť radosť z jeho návratu. Nech tiež neúnavne vychádzajú v ústrety druhému synovi, ktorý zostal vonku a nie je schopný sa radovať, a vysvetliť mu, že jeho prísny súd je nespravodlivý a vzhľadom k bezmedznému Otcovu milosrdenstvo nemá zmysel. Nech nekladú impertinentné otázky, ale ako otec z onoho podobenstva prerušujú pripravenú hlášku strateného syna, a vedia v srdci každého spovedajúceho sa zachytiť prosbu o pomoc a odpustenie. Spovedníci sú skrátka povolaní vždy, všade, v každej situácii a napriek všetkému byť znamením primátu milosrdenstva.
18. V pôstnom čase tohto Svätého roku mám v úmysle rozoslať misionárov Milosrdenstva. Budú znamením materskej starostlivosti Cirkvi o Boží ľud, aby vstúpili do hlbín bohatstvo tohto tajomstva, ktoré je pre vieru tak zásadné. Budú to kňazi, ktorým dám právomoc odpúšťať tiež hriechy, ktoré sú vyhradené Apoštolskej stolici, aby bola zjavná šírka ich poslanie. Budú predovšetkým živým znamením toho, ako Otec prijíma tých, ktorí túžia po Jeho odpustení. Budú misionári milosrdenstva z toho dôvodu, že u všetkých ľudí podnietia oslobodzujúce stretnutie preniknuté ľudskosťou, ktoré bude zdrojom oslobodenia, z ktorého vyplynie zodpovednosť na prekonávanie prekážok a návrat k novému životu danému krstom. Vo svojom poslaní sa budú riadiť slovami apoštola: „Boh totiž dopustil, že všetci upadli do neposlušnosti, aby všetkým preukázal milosrdenstvo“ (Rim 11,32). Všetci totiž, nikoho nevynímajúc, sú povolaní chopiť sa výzvy k milosrdenstvu. Títo misionári budú žiť svoje poslanie s vedomím, že môžu upierať svoj pohľad k Ježišovi, „milosrdnému a vernému veľkňazovi“ (Hebr 2,17).
Prosím bratov biskupov, aby posielali a prijímali týchto misionárov, ktorí majú byť predovšetkým presvedčivými kazateľmi milosrdenstva. Nech sa v diecézach konajú „ľudové misie“, aby títo misionári boli zvestovatelia radosti z odpustenia. Nech sú pozvaní spovedať ľud, aby milostivý čas Jubilejného roka umožnil mnohým vzdialeným synom vrátiť sa na cestu do otcovskému domu. Pastieri budú teda najmä počas Pôstneho obdobia vyzývať veriacich, aby pristupovali „s dôverou k trónu milosti, aby sme dosiahli milosrdenstvo a našli milosť“ (Hebr 4,16).
19. Nech sa slovo odpustenia dostane ku všetkým, a povolanie zakúsiť milosrdenstvo nech nenechá nikoho ľahostajným. Moje pozvanie k obráteniu sa ešte raz naliehavo obracia k tým ľuďom, ktorí sú vzdialení od Božej milosti pre ich spôsob života. Osobitne myslím na mužov a ženy, ktorí patria do zločineckých skupín akéhokoľvek druhu. Pre vaše dobro vás prosím, zmeňte život. Žiadam vás o to v mene Božieho Syna, ktorý zničil hriech, no nikdy neodmietol žiadneho hriešnika. Neupadnite do onej desivej pasce presvedčení, že život závisí na peniazoch a že vo vzťahu k nim všetko ostatné stráca hodnotu a dôstojnosť. To je iba ilúzia. Peniaze si neodnesieme na onen svet. Peniaze nedávajú pravé šťastie. Násilie používané ku hromadeniu peňazí presiaknutých krvou nás nerobí mocnými, ani nesmrteľnými. Všetci skôr či neskôr predstúpime pred Boží súd a nikto nebude môcť uniknúť.
To isté pozvanie nech zaznie aj pre ľudí, ktorí podporujú korupciu alebo sú jej spoluvinníkmi.. Táto hnilobná rana spoločnosti je ťažkým hriechom, ktorý volá k nebu, pretože od základu podkopáva osobný aj spoločenský život. Korupcia bráni hľadieť do budúcnosti s nádejou, pretože jej svojvôľa a nenásytnosť ničí plány slabých a utláča najchudobnejších. Je to zlo, ktoré sa zahniezďuje v každodenných prejavoch, a následne prepuká vo verejných škandáloch. Je to zlo, ktoré hniezdi v každodenných gestách, aby sa potom prejavilo verejnými škandálmi. Korupcia je zatvrdnutosť v hriechu, snaží sa nahrádzať Boha ilúziou peňazí ako formou moci. Je to dielo temnôt, nesené nedôverou a intrigou. Corruptio Optimi pessima, hovoril oprávnene svätý Gregor Veľký, aby vyjadril, že sa nikto nemôže cítiť imúnnym pred týmto pokušením. K jeho prekonaniu v osobnom i sociálnom živote je nevyhnutná rozvážnosť, bdelosť, oddanosť a priezračnosť spolu s odvahou vypovedať. Ak sa totiž otvorene proti nej nebojuje, skôr či neskôr skompromituje a zničí život.
Toto je priaznivý čas na zmenu života! Toto je čas, v ktorom máme umožniť, aby sme boli dotknutí v srdci. Zoči-voči spáchanému zlu a aj tým najťažším zločinom je momentom na načúvanie plaču nevinných, ktorí boli olúpení o majetok, dôstojnosť, o to, čo majú radi, o samotný život. Boh k nám neprestajne vystiera svoju ruku. Vždy je ochotný vypočuť, ja tiež, rovnako ako moji bratia biskupi a kňazi. Stačí iba prijať pozvanie k obráteniu a podriadiť sa spravodlivosti, kým Cirkev ponúka milosrdenstvo.
20. Nebude neužitočné poukázať v tomto kontexte na vzťah medzi spravodlivosťou a milosrdenstvom. Nie sú to dva odporujúce si aspekty, ale dve dimenzie jedinej skutočnosti, ktorá sa postupne rozvíja až k dosiahnutiu svojho vrcholu v plnosti lásky. Spravodlivosť je zásadný pojem pre občiansku spoločnosť, kde zvyčajne odkazuje na právny poriadok, ktorým sa aplikuje zákon. Spravodlivosťou sa tiež rozumie, že každému má byť dané, čo mu patrí. V Biblii sa častokrát zmieňuje božská spravodlivosť a Boh ako sudca. Zvyčajne je tam chápaná ako celistvé dodržiavanie Zákona a konanie každého dobrého Izraelitu zodpovedajúce prikázaniam daných Bohom. Táto vízia však neraz viedla k upadnutiu do legalizmu, mystifikovala pôvodný význam a zatemňovala hlboký zmysel spravodlivosti. K prekonaniu legalistickej mentality je potrebné spomenúť, že v Svätom písme je spravodlivosť chápaná bytostne ako dôverčivé zverenie sa Božej vôli.
Ježiš hovorí častejšie o dôležitosti viery než o dodržiavaní Zákona. V tomto zmysle je potrebné chápať Jeho slová, keď pri stole s Matúšom a ďalšími mýtnikmi a hriešnikmi hovorí farizejom, ktorí mu odporovali: „Choďte a naučte sa, čo znamená:» Milosrdenstvo chcem a nie obetu«. Neprišiel som volať spravodlivých, ale hriešnikov (Mt 9,13). Vzhľadom na poňatie spravodlivosti ako len dodržiavania Zákona, ktorý súdi a delí ľudí na spravodlivých a hriešnikov, Ježiš ukazuje veľký dar milosrdenstva, ktoré hľadá hriešnikov, aby im ponúklo odpustenie a spásu. Potom je zrejmé, prečo bol Ježiš kvôli tejto tak oslobodzujúcej vízii, ktorá je zdrojom obnovy, odmietnutý ako farizejmi, tak učiteľmi Zákona.  Tí kvôli vernosti Zákonu kládli na bedrá druhých len bremená, čím anulovali Otcovo milosrdenstvo. Poukaz na dodržiavanie Zákona nemôže byť na prekážku pozornosti na potreby týkajúcich sa ľudskej dôstojnosti.
Zmienka, ktorou sa Ježiš odvoláva k textu proroka Ozeáša – „chcem lásku a nie obetu“ (6,6), je tu veľmi príznačná. Ježiš vyhlasuje, že odteraz má byť pravidlom života Jeho učeníkov primát milosrdenstva, ako dosvedčuje On sám, keď stoluje s hriešnikmi. Milosrdenstvo je zjavené ako zásadná dimenzia Ježišovho poslania. Je skutočnou výzvou tým, ktorí s ním diskutovali a lipli na formálnom rešpektovaní Zákona. Ježiš ide však za Zákon; Jeho prívetivosť k tým, ktorých Zákon považoval za hriešnikov, umožňuje chápať, kam až siaha Jeho milosrdenstvo.
Tiež apoštol Pavol išiel podobnou cestou. Než stretol cestou do Damasku Krista, bol jeho život zameraný na spravodlivosť spočívajúcu v zachovávaní Zákona (porov. Flp 3,6). Obrátenie ku Kristovi viedlo k otočeniu jeho vízie až do tej miery, že v liste Galaťanom vyhlasuje: „Vieme, že človek je ospravedlnený len vtedy, keď uverí v Ježiša Krista, a nie keď robí skutky, ako ich nariaďuje Zákon“ (Gal 2,16). Jeho poňatie spravodlivosti sa radikálne mení. Pavol teraz kladie na prvé miesto vieru a nie Zákon. Spása sa nedosahuje dodržiavaním zákona, ale vierou v Ježiša Krista, ktorý svojou smrťou a zmŕtvychvstaním prináša spásu milosrdenstvom, ktoré ospravedlňuje. Božia spravodlivosť sa teraz stáva oslobodením pre utláčaných z otroctva hriechu a všetkých jeho dôsledkov. Spravodlivosťou Boha je Jeho odpustenie (porov. Ž 51,11-16).
21. Milosrdenstvo neodporuje spravodlivosti, ale je výrazom Božieho zaobchádzanie s hriešnikom, ktorému ponúka ďalšiu možnosť nápravy, obrátenia a viery. Skúsenosť proroka Ozeáša nám pomáha nahliadnuť, ako prekonávať spravodlivosť milosrdenstvom. Epocha tohto proroka patrí v dejinách židovského ľudu k tým najdramatickejším. Kráľovstvo je blízko skaze, ľud nezachoval vernosť zmluve, vzdialil sa od Boha a stratil vieru Otcov. Podľa ľudskej logiky je spravodlivé, že sa Boh rozhodne odvrhnúť vyvolený ľud. Nezachoval uzatvorenú zmluvu a zasluhuje teda náležitý trest, teda vyhnanstvo. Prorokove slová to dosvedčujú: „Nevráti sa do egyptskej krajiny, lež Asýr bude jeho kráľom, pretože sa odmietol vrátiť ku mne“ (Oz 11,5). A predsa po tejto reakcii odvolávajúc sa na spravodlivosť, prorok radikálne modifikuje svoj jazyk a vyjavuje pravú Božiu tvár: “ Srdce sa vo mne obracia, budí sa moje zľutovanie.  Nevylejem svoj rozpálený hnev, neznivočím zase Efraim, veď som ja Boh, a nie človek,  Svätý uprostred teba; a nevzplaniem hnevom.“ (Oz 11,8-9). Svätý Augustín, ako by komentoval tieto prorokove slová, hovorí: „Boh ľahšie zadrží hnev ako milosrdenstvo“. [13] Je to práve tak. Boží hnev trvá okamih, ale jeho milosrdenstvo naveky.
Keby sa Boh zastavil pri spravodlivosti, prestal by byť Bohom a bol by ako všetci ľudia, ktorí sa odvolávajú na zákon. Spravodlivosť sama nestačí a skúsenosť učí, že odvolávať sa len na ňu, hrozí jej zničením. Preto Boh presahuje spravodlivosť milosrdenstvom a odpustením. Neznamená to spravodlivosť znehodnotiť alebo urobiť zbytočnú, naopak. Kto hreší, je postihnutý trestom. Nie je to však účel, ale začiatok obrátenia, aby zakúsil nehu odpustenia. Boh neodvrhuje spravodlivosť. Zahŕňa ju a prekonáva nadradeným činom, v ktorom sa zakúša láska, ktorá je základom pravej spravodlivosti. Musíme venovať veľkú pozornosť tomu, čo píše Pavol, aby sme neupadli do toho istého omylu, ktorý apoštol vyčítal svojim židovským súčasníkom: „upadli do omylu pri usudzovaní, ako Boh ospravedlňuje, a chceli k tomu dôjsť sami, a preto sa nepodriadili Božiemu spôsobu ospravedlnenia. Veď cieľom Zákona je Kristus, aby v ňom dostal ospravedlnenie každý, kto verí „(Rim10, 3-4). Táto Božia spravodlivosť je milosrdenstvo udelené všetkým ako milosť mocou smrti a vzkriesenia Ježiša Krista. Kristov kríž je teda Boží súd nad nami všetkými a nad svetom, pretože nám ponúka istotu lásky a nového života.
22. Jubileum so sebou nesie tiež odpustok. Vo Svätom roku Milosrdenstvo má osobitný význam. Božie odpustenie našich hriechov nepozná medze. V smrti a vzkriesení Ježiša Krista Boh jasne vyjavuje túto svoju lásku, ktorá vedie až k zničeniu hriechu ľudí. Nechať sa zmieriť s Bohom je možné skrze Veľkonočné tajomstvo prostredníctvom Cirkvi. Boh je teda vždy naklonený odpusteniu a nikdy nepoľavuje v jeho ponúkaní spôsobom stále novým a neočakávaným. My všetci však máme skúsenosť hriechu. Vieme, že sme povolaní k dokonalosti (porov. Mt5,48), ale silno pociťujeme ťarchu hriechu. Zakúšame moc milosti, ktorá nás premieňa, ale zakúšame tiež silu hriechu, ktorý nás podmieňuje. Napriek odpusteniu nosíme vo svojom živote protiklady, ktoré sú dôsledkom našich hriechov. Vo sviatosti zmierenia Boh odpúšťa hriechy, ktoré sú skutočne zmazané. Predsa však zostáva v našom správaní a v našom myslení ich negatívny odtlačok. Božie milosrdenstvo je však ešte silnejšie. Stáva sa odpustkom Otca, ktorý skrze Kristovu nevestu dosahuje ku hriešnikovi, ktorému bolo odpustené, oslobodzuje ho zo zostávajúcich dôsledkov hriechu, uspôsobuje ho k činom lásky a skôr k rastu v láske než k opätovnému pádu do hriechu.
Cirkev žije zo spoločenstva svätých. V Eucharistii sa toto spoločenstvo, ktoré je Božím darom, uskutočňuje ako duchovné zjednotenie, ktoré spája nás veriacich sa svätými a blahoslavenými, ktorých je nespočetné množstvo (porov. Zj7,4). Ich svätosť prichádza na pomoc našej krehkosti, a Matka cirkev je tak svojou modlitbou a svojím životom schopná svätosťou jedných vyjsť v ústrety slabosti druhých. Žiť teda odpustok Svätého roka znamená pristúpiť k milosrdenstvu Otca s istotou, že Jeho odpustenie sa týka celkového života veriaceho. Odpustok je zakúšanie svätosti Cirkvi, ktorá má účasť na všetkých dobrodeniach Kristovho vykúpenia, aby odpustenie bolo rozšírené až do najmenších dôsledkov, ktorých dosahuje Božia láska. Žime intenzívne toto Jubileum, prosme Otca o odpustenie hriechov a o rozšírenie milosrdenstva Jeho odpustkov.
23. Milosrdenstvo má v sebe jednu schopnosť, ktorá prekračuje hranice Cirkvi. Spája nás so židovstvom a islamom, ktoré ho považujú za jeden z najurčujúcejších Božích atribútov. Izrael ako prvý dostal toto zjavenie, ktoré preniká dejinami ako začiatok nesmierneho bohatstva ponúkaného celému ľudstvu. Ako sme videli, texty Starého zákona sú preniknuté milosrdenstvom, pretože rozprávajú o dielach, ktoré vykonal Pán pre svoj ľud v najťažších momentoch jeho dejín. Islam označuje Stvoriteľa tiež prívlastkom milosrdný a milostivý. Tieto mená často vyslovujú veriaci moslimovia, ktorí pociťujú, že sú vo svojej každodennej slabosti sprevádzaní a podporovaní milosrdenstvom. Tiež oni veria, že nikto nemôže obmedzovať božské milosrdenstvo, pretože jeho brány sú otvorené stále.
Kiež by tento Jubilejný rok prežitý v milosrdenstve napomohol stretnutiu s týmito náboženstvami a s inými vznešenými náboženskými tradíciami. Nech nás urobí otvorenejšími pre dialóg, aby sme sa lepšie spoznali a porozumeli si, nech odstráni každú formu uzavretosti a pohŕdania a nech zaženie každý prejav násilia a diskriminácie.
24. Naše myšlienky sa teraz obracajú k Matke milosrdenstva. Vľúdnosť jej pohľadu nech sprevádza tento Svätý rok, aby sme všetci mohli znovu objaviť radosť z Božej nežnosti. Nik tak ako Mária nespoznal hĺbku tajomstva Boha, ktorý sa stal človekom. Všetko v jej živote bolo stvárňované prítomnosťou milosrdenstva, ktoré sa stalo telom. Matka Ukrižovaného Vzkrieseného vstúpila do svätyne božského milosrdenstva, pretože sa vnútorne podieľala na tajomstvo Jeho lásky.
Maria bola vybraná za Matku Božieho Syna a od vekov bola Otcovou láskou pripravovaná stať sa Archou Zmluvy medzi Bohom a ľuďmi. Strážila vo svojom srdci božské milosrdenstvo dokonalom súlade so svojím Synom Ježišom. Jej chválospev na prahu Alžbetinho domu bol venovaný milosrdenstvu, ktoré siaha „z pokolenia na pokolenie“ (Lk 1,50). Aj my sme boli zahrnutí do oných prorockých slov Panny Márie. To nám bude útechou a oporou, až budeme prechádzať Svätú bránou, aby sme zakúsili plody božského milosrdenstva.
Pod krížom Maria spoločne s Jánom, učeníkom lásky, dosvedčuje slová odpustenia na Ježišových perách. Vrcholné odpustenie tomu, kto ho ukrižoval, nám ukazuje, kam až môže siahať Božie milosrdenstvo. Maria osvedčuje, že milosrdenstvo Božieho Syna nepozná medze a dosahuje ku všetkým, bez toho, aby niekoho vylučovalo. Obráťme sa k nej so starobylou a stále novou modlitbou Salve Regina, «Zdravas Kráľovná», aby od nás nikdy neodvrátila svoj milosrdný pohľad a aby nás urobila hodnými kontemplovať tvár milosrdenstva, jej Syna Ježiša. Naša modlitba nech sa rozšíri aj na mnohých svätých a blahoslavených, ktorí svoje životné poslanie napĺňali milosrdenstvom. Zvlášť myslím na veľkú apoštolku milosrdenstva, svätú Faustínu Kowalskú, ktorá bola povolaná vstúpiť do hlbín božského milosrdenstva. Nech sa prihovára za nás a vyprosí nám, aby sme žili a putovali v stálom Božom odpustení a neochvejnej dôvere v Jeho lásku ..
25. Mimoriadny svätý rok je na to, aby sme v každodennom živote prežívali milosrdenstvo, ktoré nám Otec neustále udeľuje. Nechajme sa v tomto Jubileu prekvapiť Bohom. On nikdy neprestane otvárať dvere svojho srdca, aby nám opakoval, že nás miluje a chce sa s nami deliť o svoj život. Cirkev mocne pociťuje naliehavú potrebu ohlasovať Božie milosrdenstvo. Jej život je autentický a dôveryhodný vtedy, keď je milosrdenstvo obsahom jej presvedčeného ohlasovania. Vie, že jej prvou úlohou, najmä vo chvíľach, aké prežívame aj my, plných veľkých nádejí a silných protirečení, je voviesť všetkých do veľkého tajomstva Božieho milosrdenstva, kontemplujúc Kristovu tvár. Cirkev je povolaná byť ako prvá naozajstnou svedkyňou milosrdenstva,  uznávaného a žitého ako jadro Zjavenie Ježiša Krista.
Zo srdca Najsvätejšej Trojice, z najhlbšieho vnútra Božieho tajomstva, vyviera a bez ustania prúdi veľká rieka milosrdenstva. Tento prameň sa nikdy nevyčerpá pre tých, ktorí sa k nemu priblížia. Zakaždým, keď to niekto potrebuje, môže k nemu pristúpiť, pretože Božie milosrdenstvo je nekonečné. Taká nepreskúmateľná je hĺbka tajomstva, ktoré v sebe uchováva, také nevyčerpateľné je bohatstvo, ktoré z neho pochádza.

V tomto Jubilejnom roku nech sa Cirkev stane ozvenou Božieho slova, ktoré mocne a presvedčivo zaznieva ako slovo a skutok odpustenia, podpory, pomoci a lásky. Nech sa nikdy neunaví v ponúkaní milosrdenstva a nech je vždy trpezlivá pri potešovaní a odpúšťaní. Nech sa Cirkev stane hlasom každého muža a každej ženy a nech s dôverou a bez prestania opakuje: «Rozpomeň sa, Pane, na svoje zľutovanie a na svoje milosrdenstvo, ktoré trvá od vekov» (Ž 25,6).
Dané v Ríme u svätého Petra, 11. apríla, na Vigíliu Druhej veľkonočnej nedele alebo Nedele Božieho milosrdenstva, v roku Pána 2015, v treťom roku pontifikátu.
PÁPEŽ FRANTIŠEK
[1] Dei Verbum, 4.
[2] (Príhovor pri otvorení II. vatikánskeho koncilu, Gaudet Mater Ecclesia, 11. októbra 1962, 2-3.
[3] (Vystúpenie pri poslednej verejnej sesii, 7. decembra 1965).
[4] Porov. Lumen gentium, 16; Gaudium et spes, 15.
[5] Summa Theologiae, II-II, q.30, a.4.
[6] XXVI. Nedeľa cez rok. Táto vstupná modlitba sa objavuje už v 8. storočí v eulogických textoch Gelasiovho sakramentára (1198).
[7] Porov. Om. 21.
[8] Evangelii Gaudium, 24.
[9] O Božom milosrdenstve, 2.
[10] Tamtiež.15.
[11] Tamtiež.13.
[12] Porov. Krátke spisy a korešpondencia, 59. Karmelitánske nakladateľstvo, Kostolné Vydří 1998, str. 73.
[13] Enarr. In Ps. 76,11.