9.12.2019 Ako sa seminarista stane správnym kňazom – rady pápeža bohoslovcom z Bologne
Seminár je dom modlitby, štúdia a spoločenstva
„Ste povolaní byť evanjelizátormi vo vašom regióne, ktorý je tiež poznačený odkresťančovaním. Všetci, čo sú viac vystavení chladnému vetru neistoty či náboženskej ľahostajnosti, potrebujú nájsť v osobe kňaza tú robustnú vieru, ktorá je ako lampa za noci a ako skala, ktorej sa možno zachytiť. Táto viera sa pestuje predovšetkým v osobnom vzťahu, od srdca k srdcu, s osobou Ježiša Krista. A seminár je v prvom rade domom modlitby, kde Pán stále zvoláva «svojich», aby na «osamelom mieste» (porov. Lk 9,18) prežívali silnú skúsenosť stretnutia a načúvania. Touto cestou ich Pán chce pripraviť, aby sa stali «učiteľmi Božieho ľudu vo viere», a urobiť ich schopnými «s autoritou ohlasovať Božie slovo», aby «zhromažďovali roztratený Boží ľud, posilňovali ho sviatosťami», «viedli ho ku spáse a udržiavali v jednote» (porov. Pavol VI., Apoštolská exhortácia Evangelii nuntiandi).
„Je preto nevyhnutné, aby sme venovali primerané úsilie duchovnej formácii. Sú to najvhodnejšia roky k tomu, aby sme sa naučili tráviť čas s Bohom, s úžasom zakúšali milosť toho, že sme jeho učeníci, naučili sa mu načúvať a nazerať Jeho tvár. Zakúsiť ticho a modlitbu je zásadné – učeník, ktorý zotrváva v Pánovej prítomnosti, môže spoznať Majstra, ako Boh poznáva jeho, ako by povedal sv. Pavol (1 Kor 13,12).
„Ale podstatné je aj stretnutie s Ježišom v tvárach a tele chudobných. Aj toto je integrálnou súčasťou duchovnej formácie seminaristu.
Prítomným seminaristom pápež František do tretice pripomenul nevyhnutnosť bratstva, pretože seminár je „domom spoločenstva“:
„Pastoračná láska kňaza nemôže byť dôveryhodná, ak jej nepredchádza a nesprevádza ju bratské spoločenstvo, najprv medzi seminaristami a potom medzi kňazmi. Ide o bratstvo čoraz viac nadobúdajúce apoštolskú podobu a obohatené o črty vlastné „diecéznosti“, to znamená o tie osobité vlastnosti Božieho ľudu a svätých, zvlášť svätých kňazov, ktoré sú vlastné určitej partikulárnej Cirkvi.“
Diecézneho kňaza charakterizuje štvrnásobná blízkosť
Svätý Otec František prítomným asi 200 členom komunity pápežského regionálneho seminára v Bologni spontánnymi slovami zdôraznil postoj „blízkosti“, ktorý sa v živote diecéznych kňazov týka štyroch vzťahov. Prvou blízkosťou kňaza je blízkosť Bohu v modlitbe, druhou je jeho blízkosť biskupovi. Ďalšie dve blízkosti priblížil Svätý Otec slovami:
„Tretia blízkosť: byť blízko kňazskému zboru, medzi sebou. Toto je niečo, čo ma trápi, keď vidím kňazov rozbitých medzi sebou, jeden proti druhému, prípadne sú všetci zdvorilí, avšak potom ohovárajú jeden druhého. Ak nie je kňazský zbor vzájomne jednotný, to neznamená, že sa nemôže o tom diskutovať: nie, diskutuje sa, vymieňajú sa názory, ale láska je tá, čo spája.
A štvrtá blízkosť: blízkosť Božiemu ľudu. Prosím, nezabudnite odkiaľ pochádzate. Pavol povedal Timotejovi: „Pamätaj na svoju matku a svoju starú matku“, na korene, pamätaj, že si bol vzatý zo stáda a prišiel si, pretože Pán si ťa vybral. Neprišiel si robiť cirkevnú kariéru, ako sa vravievalo svojho času literárnym štýlom oných storočí.
Blízkosť Bohu, blízkosť biskupovi, blízkosť kňazov medzi sebou, a blízkosť Božiemu ľudu. Ak chýba jedna z nich, kňaz nefunguje a skĺzava sa pomaličky do prevrátenosti v klerikalizme alebo do postojov strnulosti. Kde je klerikalizmus, tam je skazenosť; a kde je strnulosť, tam sú pod ňou vážne problémy.“
Pápež František pripomenul i dnešný sviatok Nepoškvrnenej Panny Márie: ona je tou, ktorá prijíma všetkých seminaristov v seminári ako Matka vo vlastnom dome