7.9.Pápež s chudobnými deťmi v Port Moresby: „Nikto nie je bremeno“
Dve deti sa ho opýtali „prečo nemajú príležitosti ako iné deti“. Svätý Otec im odpovedal vo svojom príhovore:
„Pretože nikto z nás nie je ako ostatní: pretože všetci sme pred Bohom jedineční! (…) Každý z nás má však vo svete úlohu a poslanie, ktoré nemôže plniť nikto iný, a aj keď to so sebou prináša ťažkosti, zároveň dáva more radosti, pre každého iným spôsobom. Pokoj a radosť je pre každého.“
Ako vysvetlil Petrov nástupca, nie obmedzenia rozhodujú o našom šťastí, ale „je to láska, ktorú vkladáme do všetkého, čo robíme, dávame a prijímame:
Dávať lásku, vždy, a prijímať s otvorenou náručou lásku, ktorú dostávame od ľudí, ktorí nás milujú: to je to najkrajšie a najdôležitejšie v našom živote, v akomkoľvek stave a pre každého človeka… aj pre pápeža! Viete? Naša radosť nezávisí od ničoho iného: naša radosť závisí len od lásky! (…) A láska je tiež receptom na to, ako „urobiť náš svet krajším a šťastnejším. Milovať Boha a druhých z celého srdca! A snažiť sa učiť – aj v škole – všetko, čo sa dá, robiť to čo najlepšie, študovať a naplno sa venovať každej príležitosti, ktorá sa nám ponúka, aby sme rástli a zdokonaľovali svoje dary a schopnosti.“
Pápež deti povzbudil, aby „nasmerovali všetky svoje sily a svaly správnym smerom“, na cieľ, „ktorým je láska k Ježišovi a v ňom ku všetkým bratom a sestrám, ktorých stretávame na svojej ceste“. V tomto zmysle „nikto z nás nie je bremenom, ale všetci sme krásnym Božím darom, pokladom jeden pre druhého!“, uzavrel pápež a dodal:
„Vždy majte zapálené svetlo, ktoré je znakom nádeje, a to nielen pre vás, ale pre všetkých, ktorých stretávate, pre náš svet, ktorý je niekedy sebecký a zaujatý vecami, na ktorých nezáleží. Nechajte si zapálené svetlo lásky!“.
Po príhovore pápež František opäť vo veľkom „humbugu“ prítomných detí a mladých zostúpil z pódia na skupinovú fotografiu. Bol to neopakovateľný okamih, keď sa rímsky biskup stratil v oblaku pierok, slamiek, náramkov a detských hláv. Potom Svätý Otec žehnal choré deti na nosidlách alebo v detských nosičoch na hrudi svojich matiek. Zdalo sa, že tok ružencov a sladkostí, ktoré pápež rozdával, nemá konca kraja. Keď na konci prešiel celou uličkou až k východu, všetky deti sa cítili „výnimočné“ v Božích očiach a tiež v očiach pápeža.