7.5.2019+ Svätená voda nie je ocot – povzbudenia pápeža kňazom a rehoľníkom v Skopje
„Nastáva nemálo situácií, keď sa nám chce účtovať: je nás málo, máme málo prostriedkov a príliš veľa domov a činností, ktoré by si zaslúžili podporu. Mohli by sme vymenovať celý ďalší rad momentov, v ktorých zakusujeme nestabilitu našich zdrojov a stratovú bilanciu. Je pravdou, že Pán nám povedal, aby sme pri stavbe veže zvážili všetky náklady (Lk 14,29), avšak neustále účtovanie nás môže doviesť k prílišnej sebastrednosti. Ak sa zaoberáme sami sebou a vlastnou úbohosťou, skončíme ako emauzskí učeníci. Ústami síce budeme hlásať kerygmu, avšak naše srdce sa uzavrie v mlčaní poznačenom frustráciou, ktorá mu bráni v počúvaní Tomu, kto kráča po našom boku a je zdrojom radosti a veselosti. „
Účtovanie sa teda povoľuje jedine v prípadoch, keď nás približuje k ľuďom, ktorí skutočne ťažko so svojimi účtami vychádzajú, čím nám pripomínajú, že sme cirkvou žobrajúcou o Pánovo milosrdenstvo, zdôraznil Svätý Otec.
„“Mnohokrát pestujeme bezbrehú fantáziu a zaiste premýšľame o tom, ako by asi všetko vyzeralo, keby sme boli silní, mocní a vplyvní. Nespočíva však tajomstvo našej sily, moci, vplyvu a dokonca našej mladosti niekde inde, a nie v tom, či máme v poriadku účtovníctva? (…) Častokrát vynakladáme energiu a zdroje, naše schôdze, diskusie a programy na to, aby sme zachovali prístupy, rytmy a perspektívy, ktoré nielen nikoho neuchvacujú, ale ani neprinášajú onú trochu evanjeliovej vône, schopnú dodať útechu a nádej, a navyše nás ochudobňujú o osobné stretávanie s druhými ľuďmi. Matka Tereza celkom správne vyhlásila: »To, čo nepotrebujem, ma zaťažuje«. Zanechajme teda všetky bremená, ktoré nás oddeľujú od nášho poslania a bránia vôňi milosrdenstva, aby zavial do tvárí našich bratov. “
Ako vzor spomenul sv. Matku Terezu, rodáčku zo Skopje a dodal: „Dejiny píšu tieto osoby, ktoré nemajú strach stráviť svoj život pre lásku: to, čo ste urobili tomu najmenšiemu z mojich bratov, mne ste to urobili“ (porov. Mt 25,40).
Svätý Otec dal kňazom i rehoľníkom radu, čo robiť, ak sú v pokušení karierizmu či ak ich povolanie ochabuje:
„Pre to, aby sme obnovili seba samých, sa mnohokrát musíme vrátiť späť a stretnúť Pána, obnoviť si pamäť o prvom povolaní. Autor Listu Hebrejom kresťanom hovorí: „Spomeňte si na prvé dni“. Pamätať na krásu toho stretnutia s Ježišom, ktorý nás povolal a z toho stretnutia s Ježišovým pohľadom treba načerpať silu k tomu, aby sme šli vpred. Nikdy nestraťme pamäť na prvé povolanie! Pamäť na prvé povolanie je „sväteninou“. Ťažkosti apoštolskej práce, dá sa povedať, že nám „poškodzujú“ život, môžeme stratiť entuziazmus. Môžeme tiež stratiť chuť modliť sa, stretávať Pána. Ak sa takto cítiš, zastav sa! Vráť sa späť a stretni sa s Pánom prvého povolania. Táto pamäť ťa zachráni.“
Pápež zdôraznil aj dôležitosť nehy v kňazskej a rehoľnej službe:
„Je tu nebezpečenstvo, že keď nežijeme v rodine, keď nepotrebujeme prejavovať nehu vlastným deťom, (…) srdce sa stáva tak trochu „srdcom zatrpknutej starej dievky či starého mládenca“. A potom je tu nebezpečenstvo, že sľub čistoty u sestier i celibátnych kňazov sa premení na sľub „starých dievok a starých mládencov“. (…) Prosím vás, vždy s nehou. Nikdy neokrikovať. Buďte ako svätená voda, nikdy nie ocot!“ Vždy s tou milotou Evanjelia, ktorá vie prejavovať nehu dušiam. (…) Keď do kňazského života či v rehoľného života vstúpi karierizmus, srdce sa stáva tvrdým, kyslým a strácame nehu. Karierista či karieristka stratili schopnosť prejavovať nehu.“