6.1.2016 Homília Svätého Otca Františka na slávnosť Zjavenia Pána:
Slová proroka Izaiáša, ktorými sa obracia na sväté mesto Jeruzalem, nás volajú, aby sme vstali a vykročili, vyšli von z našich uzavretostí, vyšli zo seba samých a uznali nádheru svetla, ktoré osvetľuje našu existenciu: «Vstaň, zasvieť, veď prišlo tvoje svetlo a sláva Pánova sa zaskvela nad tebou!» (60,1). To „tvoje svetlo“ je Pánova sláva. Cirkev si nemôže robiť ilúzie, že žiari vlastným svetlom, nemôže. Peknými slovami to pripomína sv. Ambróz využívajúc obraz mesiaca ako metaforu pre Cirkev, keď hovorí: „Skutočne, Cirkev je ako mesiac: (…) nežiari vlastným svetlom, ale Kristovým. Vlastnú nádheru čerpá od Slnka spravodlivosti a tak môže povedať: «Už viac nežijem ja, ale Kristus žije vo mne»“ (Hexameron, IV, 8,32). Kristus je tým pravým svetlom, ktoré osvecuje, a v tej miere, ako je v ňom Cirkev zakorenená, v tej miere, ako sa ním necháva osvecovať, dokáže osvecovať život ľudí a národov. Preto svätí [cirkevní] otcovia označovali Cirkev ako „mysterium lunae“ (tajomstvo mesiaca).
Potrebujeme toto svetlo pochádzajúce zhora, aby sme dôsledným spôsobom odpovedali na povolanie, ktoré sme dostali. Ohlasovanie Kristovho evanjelia nie je jednou z mnohých možností, ktoré si môžeme vybrať, a nie je to ani zamestnanie. Byť misionárskou pre Cirkev neznamená konať prozelytizmus. Byť misionárskou pre Cirkev znamená prejavovať svoju vlastnú prirodzenosť, čiže byť osvetľovaná Bohom a odrážať jeho svetlo. Toto je jej služba. Niet inej cesty. Misia je jej povolaním. Jej službou je dať žiariť Kristovmu svetlu. Koľko ľudí od nás očakáva toto misionárske úsilie, pretože potrebujú Krista, potrebujú poznať Otcovu tvár.
Mudrci, o ktorých nám hovorí Matúšovo evanjelium, sú živým svedectvom faktu, že semienka pravdy sú prítomné všade, pretože sú darom Stvoriteľa, ktorý volá všetkých, aby ho uznali ako dobrého a verného Pána. Mudrci predstavujú ľudí z každej časti zeme, ktorí sú prijatí v Božom dome. Pred Ježišom už neexistuje žiadne rozdelenie podľa rasy, jazyka a kultúry. V tom Dieťati celé ľudstvo nachádza svoju jednotu. A Cirkev má za úlohu rozpoznať a nechať jasným spôsobom prejaviť túžbu po Bohu, ktorú každý z nás nesie v sebe. Toto je služba Cirkvi so svetlom, ktoré odráža: dať vystúpiť na povrch túžbe po Bohu, ktorú každý z nás v sebe nosí. Ako Mudrci, tak aj mnohí ľudia v dnešnej dobe majú „nepokojné srdce“, ktoré sa neustále pýta, ale nenachádza odpovede. Aj oni hľadajú hviezdu, ktorá im ukáže cestu do Betlehema.
Koľko hviezd je na nebi! Napriek tomu Mudrci nasledovali jednu odlišnú, novú, ktorá im žiarila oveľa viac. Dlhý čas skúmali veľkú knihu nebies, aby našli odpoveď na svoje otázky – mali nepokojné srdce – a konečne sa im ukázalo svetlo. Tá hviezda ich zmenila. Kvôli nej zabudli na každodenné záujmy a okamžite sa vydali na cestu. Poslúchli hlas, ktorý ich vo vnútri pobádal nasledovať to svetlo – je to hlas Ducha Svätého, ktorý pracuje v každom človeku – a ono ich viedlo, až našli kráľa Židov v chudobnom dome v Betleheme.
Toto všetko je pre nás ponaučením. Dnes urobíme dobre, ak zopakujeme otázku Mudrcov: «Kde je ten novonarodený židovský kráľ? Videli sme jeho hviezdu na východe a prišli sme sa mu pokloniť» (Mt 2,2). Predovšetkým v našej dobe sme vyzývaní, aby sme začali hľadať znamenia, ktoré Boh ponúka, s vedomím, že vyžadujú naše úsilie, aby sme ich dešifrovali a pochopili tak jeho vôľu. Sme vyzvaní, aby sme išli do Betlehema a našli Dieťa a jeho Matku. Nasledujme to svetlo, ktoré nám ponúka Boh, celkom drobné! Hymnus v breviári nám poeticky hovorí, že „za pomoci svetla hľadali Svetlo“ – za pomoci toho maličkého svetla. Svetlo, ktoré vyžaruje z Kristovej tváre, plnej milosrdenstva a vernosti. A keď prídeme pred neho, klaňajme sa mu celým srdcom a predložme mu naše dary: našu slobodu, našu inteligenciu, našu lásku. Pravá múdrosť sa ukrýva v tvári tohto Dieťaťa. Tu, v jednoduchosti Betlehema, nachádza život Cirkvi svoju syntézu. Tu je zdroj toho svetla, ktoré k sebe priťahuje každého človeka vo svete a usmerňuje kroky národov na cestu pokoja.