5.3.2015 Pápež v rannej homílii: Svetáctvo bráni vidieť chudobných
Svetáctvo zatemňuje dušu, takže nie je schopná vidieť chudobných, ktorí žijú vedľa nás so všetkými ich ranami. Toto je v stručnosti hlavná myšlienka homílie Svätého Otca z dnešnej rannej svätej omše, slávenej v Dome sv. Marty.
V komentári k evanjeliu (Lk 16,19-31), ktoré rozpráva podobenstvo o boháčovi, mužovi oblečenému do purpuru a jemných šiat, ktorý „každý deň hodoval“, pápež poznamenal, že sa o ňom nehovorí, že by bol býval podlý, dokonca „možno to bol svojím spôsobom nábožný človek. Modlieval sa snáď nejaké modlitby a isto dva-trikrát do roka šiel priniesť obetu do chrámu a dával veľké milodary kňazom. A oni mu s onou klerikálnou malodušnosťou ďakovali a usádzali ho na čestné miesto.“ Ale nevšímal si, že pri jeho dverách býval chudobný žobrák, Lazár, hladný, plný rán, čo je „symbol tej veľkej núdze, v ktorej sa nachádzal“. Pápež vysvetľuje situáciu bohatého človeka:
„Keď odchádzal z domu, snáď auto, ktorým šiel, malo tónované sklá, aby nebolo vidieť von… možno, neviem… Ale určite jeho duša, oči jeho duše boli zatemnené, aby nevidel. Videl iba v rámci vlastného života, a neuvedomoval si, čo sa prihodilo tamtomu človeku. Nebol podlý. Evanjelium nehovorí, že bol podlý. Bol chorý. Chorý svetáctvom. Svetáctvo mení duše, spôsobuje im stratu uvedomovania si reality: žijú v umelom, nimi vytvorenom svete… Svetáctvo znecitlivuje dušu. A preto tento svetácky človek nebol schopný vidieť realitu.“
Ide tu o realitu množstva chudobných, ktorí žijú v našej blízkosti:
„Veľa ľudí sa životom prebíja s ťažkosťami, spôsobom náročným. No ak mám svetácke srdce, nikdy to nepochopím. Svetáckym srdcom nemožno chápať potreby a núdzu druhých. So svetáckym srdcom môžeme chodiť do kostola, môžeme sa modliť, môžete robiť veľa vecí. Ale o čo Ježiš prosil pri Poslednej večeri v modlitbe k Otcovi? ‚Ale prosím, Otče, ochráň týchto učeníkov, aby neupadli do [ducha] sveta, aby neupadli do svetáckosti.‘ – Je to delikátny hriech. – Je to viac ako hriech, je to hriešny stav duše.“
Ako ďalej povedal Svätý Otec, v týchto dvoch príbehoch sú dva rozsudky: odsúdenie pre človeka, ktorý sa spolieha na svet a požehnanie pre toho, ktorý sa spolieha na Pána. Boháč vzďaľuje svoje srdce od Boha: „jeho duša je pustá“, „zasolená zem, kde nikto nemôže žiť“, „pretože pravdupovediac, svetskí ľudia sú sami s ich sebectvom“. Má „srdce choré, tak veľmi naviazané na tento spôsob života, že sa len ťažko môže uzdraviť“. Zatiaľ čo chudobný má svoje meno, Lazár, boháč ho nemá. „Nemal žiadne meno, pretože svetáci strácajú meno. Sú len jednými z toho davu zámožných, ktorí nepotrebujú nič. Svetáci strácajú meno.“
Ako hovorí podobenstvo, keď bohatý muž zomrie, ocitne sa v mukách pekla a žiada Abraháma, aby poslal niekoho z mŕtvych, a tak varoval žijúcich členov rodiny. Ale Abrahám odpovedal, že keď nepočúvajú Mojžiša a Prorokov, nepresvedčí ich, ani keby vstal niekto z mŕtvych. Pápež hovorí, že svetáci chcú mimoriadne prejavy, a pritom „v Cirkvi je všetko jasné, Ježiš hovoril jasne: toto je cesta. No je tu napokon aj slovo útechy“:
„Keď ten biedny svetácky muž v mukách prosí, aby poslali Lazára s trochou vody na pomoc, ako odpovedá Abrahám? Abrahám je postavou Boha, Otca. Ako reaguje? ‚Synu, spomeň si, že …‘ Svetáci stratili meno; aj my, ak máme svetácke srdce, stratili sme meno. Ale nie sme sirotami. Až do konca, až do poslednej chvíle je tu istota, že máme Otca, ktorý nás čaká. Zverme sa mu. ‚Synu‘. Hovorí nám ‚synu‘, uprostred tej svetskosti. ‚Synu‘. Nie sme siroty.“