31.10.2017 Ranná homília pápeža Františka: O vnútornej sile horčičného zrnka a kvasu
Na to, aby rástlo Božie kráľovstvo, je potrebné mať odvahu zasiať horčičné zrno a vmiesiť kvas. Mnohokrát sa však uprednostňuje tzv. „konzervujúca pastorácia“.
Ježiš prirovnáva Božie kráľovstvo k horčičnému zrnku a ku kvasu (Lk 13,18-21). Tieto prvky i keď sú malé, „majú v sebe silu“, ktorá rastie. Rovnako tak je s Božím kráľovstvom: jeho sila pochádza z vnútra.
Sv.. Pavol v Liste Rimanom poukazuje na to, koľko napätí sa v živote zakusuje. Sú to utrpenia, avšak „nie sú porovnateľné so slávou, ktorá nás čaká“.Ide teda o „pnutie medzi utrpením a slávou“.
Uprostred týchto pnutí sa nachádza „horlivé očakávanie veľkého zjavenia Božieho kráľovstva“. Ide pritom o očakávanie nielen naše, ale aj celého stvorenia, podliehajúceho porušiteľnosti rovnako „ako my“ a „nasmerovaného k zjaveniu sa Božích synov“. A tá vnútorná sila, ktorá „nás v nádeji privádza k plnosti Božieho kráľovstva“, to je sila Ducha Svätého.
„Je to práve nádej, ktorá nás vedie k plnosti, nádej vyjsť z tohto väzenia, z tohto obmedzenia, z tohto otroctva, z tejto skazenosti a dospieť k osláveniu: to je cesta nádeje. A nádej je dar Ducha Svätého. Je to práve Duch Svätý, ktorý je v nás a vedie nás k niečomu grandióznemu, k oslobodeniu, k veľkej sláve. A preto Ježiš hovorí: ,Vo vnútri maličkého horčičného zrnka je prítomná sila, ktorá vie rozpútať nepredstaviteľný rast.“
„V našom vnútri a vo vnútri stvorenia existuje sila, ktorá spôsobuje rozmach: je tam Duch Svätý“, ktorý „nám dáva nádej“. Žiť v nádeji znamená dovoliť, aby „nám tieto sily Ducha pomohli rásť“ smerom k plnosti, ktorá nás čaká v sláve. Ale tak, ako kvas musí byť vmiesený a horčičné zrno zasiate, lebo inak sa ich vnútorná sila neprejaví, tak je to aj s Božím kráľovstvom, ktoré „rastie z vnútra, nie cez prozelytizmus:
„Rastie z vnútra, so silou Ducha Svätého. Cirkev vždy mala odvahu «vziať a zasiať», «vziať a vmiesiť», avšak tiež mala strach to urobiť. Mnohokrát vidíme, že sa uprednostňuje konzervujúca pastorácia a nedovolí sa, aby [Božie] kráľovstvo rástlo: ,Len ostaňme tak ako sme, maličkí, takto sme v bezpečí’. – A Kráľovstvo nerastie. Lebo na to, aby Kráľovstvo rástlo je potrebná odvaha: zasiať zrno, vmiesiť kvas.“
Je pravdou, že keď zasejeme zrno, stratíme ho, a že keď vmiešame kvas, „zašpiníme si ruky“, lebo „v zasievaní Božieho kráľovstva je vždy nejaká strata“:
„Beda tým, ktorí ohlasujú Božie kráľovstvo s klamnou predstavou, že si nezašpinia ruky. Takí sú strážcami múzeí: uprednostňujú pekné veci, a nepričinia sa takto ,zasievať’, aby sa sila uvoľnila, alebo ‚vmiesiť‘, aby sila mohla rásť.
Toto je ten Ježišov i Pavlov odkaz: toto pnutie, ktoré smeruje od otroctva hriechu – aby sme to povedali jednoducho – k plnosti slávy. A nádej je tá, ktorá napreduje, nádej nie je klamlivá: lebo nádej je príliš malá, nádej je tak malá, ako zrnko a ako kvas.“
Nádej „je tou najpokornejšou cnosťou“, „služobnicou“, vysvetlil na záver svojej dnešnej homílie Svätý Otec František. Ale tam, kde je nádej, tam je Duch Svätý, ktorý nesie Božie kráľovstvo vpred. Petrov nástupca na záver všetkých veriacich pozval, aby si dnes položili otázku: verím, že tam, v nádeji, je Duch Svätý, s ktorým možno hovoriť?