29.6.2016 Pápež František novým metropolitom: Východiskom Cirkvi je modlitba
„Božie slovo tejto liturgie obsahuje dve kľúčové slová: uzavretosť / otvorenosť. K tomuto obrazu môžeme tiež priložiť symbol kľúčov, ktoré Ježiš prisľúbil Šimonovi Petrovi, aby mohol otvoriť brány Nebeského kráľovstva a nie ich zatvoriť pred ľuďmi, ako to robievali niektorí zákonníci a pokryteckí farizeji, čo Ježiš vyčítal (porov. Mt 23,13).
Čítanie zo Skutkov apoštolov (Sk 12,1-11) nám predstavuje tri uzavretosti: tú, keď je Peter vo väzení; tú, keď je komunita zhromaždená na modlitbe; a – v kontexte nášho nasledujúceho úryvku – tú, ktorá sa týkala domu Márie, matky Jána nazývaného Marek, kam ide Peter klopať [na dvere] potom, čo bol oslobodený.
Pokiaľ ide o uzavretosti, modlitba sa javí ako hlavné východisko: východisko pre spoločenstvo, ktoré riskuje, že sa uzatvorí samo v sebe kvôli prenasledovaniu a strachu; východisko pre Petra, ktorý ešte na začiatku svojej misie, ktorú mu zveril Pán, je uväznený Herodesom a riskuje odsúdenie na smrť. A zatiaľ čo bol Peter vo väzení, «Cirkev sa bez prestania modlila k Bohu za neho» (Sk 12,5). A Pán odpovedal na modlitbu a poslal svojho anjela, aby ho vyslobodil, „vytrhnúc ho z Herodesovej ruky“ (porov. Sk 12,11). Modlitba, ako pokorné zverenie sa Bohu a jeho svätej vôli, je vždy východiskom z našich osobných a komunitných uzavretostí. Je to veľké východisko z uzavretostí.
Dokonca aj Pavol, píšuc Timotejovi, hovorí o svojej skúsenosti oslobodenia, keď unikol pred nebezpečenstvom jeho odsúdenia na smrť; namiesto toho, Pán stál pri ňom a posilňoval ho, aby sa cez neho naplnilo ohlasovanie evanjelia všetkým národom (porov. 2 Tim 4,17). Pavol však hovorí o oveľa väčšom „otvorení“, [otvorení] nekonečne širšiemu horizontu: večnému životu, ktorý ho čaká po tom, ako skončí pozemský „beh“. Je to krásne vidieť život Apoštola celý „v pohybe“ vďaka evanjeliu: celý naplánovaný dopredu, najskôr priniesť Krista tým, čo ho nepoznajú a potom sa – tak povediac – hodiť do jeho náručia a nechať sa ním niesť «pre jeho nebeské kráľovstvo» (2 Tim 4,18).
Vráťme sa [ešte] k Petrovi. Evanjeliový príbeh (Mt 16,13-19) o jeho vyznaní viery a následnej misii, ktorú mu zveril Ježiš, nám ukazuje, že život Šimona, galilejského rybára – tak ako život každého z nás, sa otvára, naplno rozkvitá vtedy, keď od Boha Otca prijíma milosť viery. Šimon sa tak vydal na cestu, na cestu dlhú a namáhavú, ktorá ho vedie k výjdeniu zo seba samého, zo svojich ľudských istôt, najmä zo svojej mužskej pýchy, s odvahou a s nezištným altruizmom. Na tejto jeho ceste oslobodenia je rozhodujúca Ježišova modlitba: «Ale ja som prosil za teba [Šimon], aby neochabla tvoja viera. A ty, až sa raz obrátiš, posilňuj svojich bratov» (Lk,22-32). Rovnako rozhodujúci je Pánov pohľad plný súcitu potom, ako ho Peter trikrát zaprel: pohľad, ktorý sa dotýka srdca a uvoľní slzy pokánia (porov. Lk 22,61-62). Šimon Peter bol tak oslobodený z väzenia svojho pyšného a svojho ustráchaného ja a prekonal pokušenie uzatvoriť sa pred Ježišovým volaním nasledovať ho na ceste kríža.
Ako som už spomenul v kontexte nasledovného úryvku zo Skutkov apoštolov, je tam detail, ktorý stojí za to si ho všimnúť (porov. Sk 12,12-17). Keď je Peter zázračne oslobodený z Herodesovho väzenia, ide do domu matky Jána nazývaného Marek. Klope na dvere a zvnútra odpovie slúžka menom Rodé, ktorá spoznajúc Petrov hlas, namiesto toho, aby otvorila dvere, s prekvapením uteká plná radosti ohlásiť zvesť panej domu. Príbeh, ktorý sa môže zdať komický, nám pomáha chápať atmosféru strachu, v ktorej sa nachádzala kresťanská komunita, ktorá ostávala uzavretá v dome a tiež uzavretá pred Božími prekvapeniami. Peter klope na dvere. „Pozri!“ Je tam radosť, je tam strach… „Otvoríme, neotvoríme?…“. A on je v nebezpečenstve, lebo stráž ho môže zajať. Strach nás zastavuje, vždy nás zastaví; uzatvára nás, uzatvára nás pred prekvapeniami Boha. Tento detail nám hovorí o pokušení, ktoré pre Cirkev stále existuje: to [pokušenie] uzavrieť sa do samej seba, pred nebezpečenstvami. Ale aj tu je štrbina, skrze ktorú môže prejsť Božie konanie: Lukáš hovorí, že v tom dome «boli mnohí zhromaždení a modlili sa» (Sk 12,12). Modlitba dovoľuje milosti otvoriť východiskovú cestu: od uzavretosti k otvorenosti, od strachu k odvahe, od smútku k radosti. A môžeme ešte doplniť: od rozdelenia k jednote. Áno, dnes to môžeme s dôverou povedať spoločne našim bratom z delegácie, ktorú vyslal drahý ekumenický patriarcha Bartolomej, aby sa zúčastnila na slávnosti sv. patrónov Ríma. [Je to] oslava spoločenstva pre celú Cirkev, ako o tom tiež svedčí prítomnosť metropolitných arcibiskupov, ktorí prišli na požehnanie pálií, ktoré im budú dané mojimi zástupcami v príslušných sídlach.
Nech sa sv. Peter a Pavol prihovárajú za nás, aby sme mohli s radosťou naplniť túto cestu, zakúsiť Božie oslobodzujúce pôsobenie a svedčiť o ňom všetkým.“ -ej-
29.6.2016 Pápež František po modlitbe Anjel Pána: Svätí Peter a Pavol sú piliermi Cirkvi
„Drahí bratia a sestry, dobrý deň!
Slávime dnes sviatok sv. apoštolov Petra a Pavla chváliac Boha za ich kázanie a ich svedectvo. Na viere týchto dvoch apoštolov sa zakladá Rímska cirkev, ktorá ich odjakživa uctieva ako patrónov. Avšak je to celá univerzálna Cirkev, ktorá na nich hľadí s obdivom, považujúc ich za dva piliere a dve veľké svetlá, ktoré žiaria nielen na rímskom nebi, ale v srdci veriacich zo Západu a z Východu.
V rozprávaní o misii apoštolov, nám evanjelium hovorí, že Ježiš ich poslal po dvoch (porov. Mt 10,1; Lk 10,1). V istom zmysle aj Peter a Pavol zo Svätej zeme boli poslaní až do Ríma ohlasovať evanjelium. Boli to dvaja muži veľmi odlišní jeden od druhého: Peter [bol] „pokorný rybár“, Pavol [bol] „majster a učiteľ“, ako sa recituje v dnešnej liturgii.Ale ak tu v Ríme poznáme Ježiša a ak kresťaná viera je živou a základnou súčasťou duchovného a kultúrneho dedičstva tohto územia, vďačíme za to apoštolskej odvahe týchto dvoch synov blízkeho Východu. Oni, pre lásku Krista, zanechali svoju vlasť a nedbajúc na ťažkosti dlhej cesty a rizík a ťažkostí, ktoré ich postretli, zakotvili v Ríme. Tu sa z nich stali ohlasovatelia a svedkovi evanjelia medzi ľuďmi a svoju misiu viery a lásky spečatili umučením.
Peter a Pavol sa dnes ideálne vracajú medzi nás, prechádzajú ulice tohto Mesta, klopú na dvere našich domov, ale predovšetkým našich sŕdc. Chcú ešte raz priniesť Ježiša, jeho milosrdnú lásku, jeho útechu, jeho pokoj. Toľko to potrebujeme! Prijmime ich posolstvo! Zoberme si k srdcu ich svedectvo! Petrova úprimná a pevná viera, Pavlovo veľké a univerzálne srdce nám pomôžu byť radostnými kresťanmi, vernými evanjeliu a otvorenými pre stretnutie so všetkými.
Počas svätej omše v Bazilike sv. Petra dnes ráno som požehnal pália arcibiskupov-metropolitov nominovaných v tomto uplynulom roku, pochádzajúcich z rôznych krajín. Znovu ich pozdravujem a blahoželám im, ich rodinám a tým, ktorí ich sprevádzali na tejto púti; a povzbudzujem ich, aby s radosťou pokračovali v ich poslaní slúžiť evanjeliu, v spoločenstve s celou Cirkvou a predovšetkým s Petrovou stolicou, ako to presne vyjadruje znak pália.
Počas tej istej slávnosti som s radosťou a láskou prijal členov delegácie prichádzajúcej do Ríma v mene ekumenického patriarchu, drahého brata Bartolomeja. Aj táto prítomnosť je znakom bratských vzťahov, ktoré existujú medzi našimi Cirkvami. Modlime sa, aby sa vždy viac posilňovali zväzky spoločenstva a spoločného svedectva.
Panne Márii Salus Populi Romani dnes odovzdajme celý svet a predovšetkým toto rímske mesto, aby vždy našlo v duchovných a morálnych hodnotách, ktorých je bohatý, základ svojho sociálneho života a svojho poslania v Taliansku, v Európe a vo svete.“
Na záver svojho príhovoru vyjadril Svätý Otec František ľútosť nad smutnými udalosťami v Istanbule, kde včera po atentáte na letisku zahynulo viac než 40 ľudí: „Modlime sa za obete, za rodiny a za drahý turecký národ. Nech Pán obráti srdcia násilníkov a napomôže našim krokom na ceste mieru“.