28.4.2017 Pápež František u koptského patriarchu Tawadrosa: Ekumenická cesta dozrieva
Pán vstal z mŕtvych, skutočne vstal z mŕtvych! [Al Massih kam, bilhakika kam!]
Svätosť, najdrahší brat,
len nedávno uplynula veľká slávnosť Veľkej noci, stred kresťanského života, ktorú sme tento rok mali milosť sláviť v ten istý deň. Tak sme jednohlasne ohlásili zvestovanie Zmŕtvychvstania, znovuprežívajúc v istom zmysle skúsenosť prvých učeníkov, ktorí sa v ten deň spoločne «zaradovali, keď videli Pána» (Jn 20,20). Táto veľkonočná radosť je dnes zdobená darom spoločného klaňania sa Zmŕtvychvstalému v modlitbe a v našom vzájomnom opätovnom darovaní svätého bozku v jeho mene a v objatí pokoja. Som za to veľmi vďačný: prichádzajúc sem ako pútnik, bol som si istý, že prijmem požehnanie od brata, ktorý ma očakáva. Očakávanie stretnutia bolo veľké: veď udržiavam veľmi živú spomienku na návštevu Vašej Svätosti v Ríme, krátko po mojom zvolení, 10. mája 2013, dátum, ktorý sa šťastlivo stal príležitosťou pre každoročné slávenie Dňa koptsko-katolíckeho priateľstva.
V radosti z bratského napredovania na našej ekumenickej ceste túžim pamätať predovšetkým na ten míľnik vo vzťahoch medzi sídlom Petra a sídlom Marka, ktorým je Spoločné vyhlásenie podpísané našimi predchodcami pred viac než 40 rokmi, 10. mája 1973. V ten deň, po «ťažkých storočiach dejín», počas ktorých «sa ukázali teologické rozdiely, živené a zdôrazňované faktormi teologického charakteru» a čoraz viac rozšírenou nedôverou vo vzťahoch, s Božou pomocou sa spoločne dospelo k uznaniu, že Kristus je «dokonalý Boh pokiaľ ide o jeho božstvo a dokonalý človek pokiaľ ide o jeho človečenstvo» (Spoločná deklarácia podpísaná Svätým Otcom Pavlom VI. a Jeho Svätosťou Amba Shenoudom III., 10. mája 1973).
Avšak nie menej dôležité a aktuálne sú slová stojace bezprostredne pre tým, ktorými sme uznali «nášho Pána a Boha a Spasiteľa a Kráľa nás všetkých, Ježiša Krista». Týmito vyjadreniami Markov i Petrov stolec vyhlásili Ježišovu zvrchovanú vládu: spoločne sme vyznali, že patríme Ježišovi a že on je naše všetko.
Navyše, pochopili sme, že keďže sme jeho, nemôžeme si viac myslieť, že pôjdeme vpred každý svojou cestou, lebo by sme zradili jeho vôľu: aby tí, ktorí k nemu patria, «všetci […] boli jedno […], aby svet uveril» (Jn 17,21). Pred pohľadom Pána, ktorý túži, aby sme boli «dokonale jedno» (v. 23) sa viac nemôžeme skrývať za zámienky interpretačných rozdielností, ani za storočia histórie a tradícií, ktoré z nás navzájom urobili cudzincov. Ako tu povedal Jeho Svätosť Ján Pavol II.: «Nie je tu času nazvyš! Naša jednota v jedinom Pánovi Ježišovi Kristovi, v jedinom Duchu Svätom a v jedinom krste predstavuje už jednu hlbokú a základnú skutočnosť» (Príhovor počas ekumenického stretnutia, 25. februára 2000).
V tomto zmysle je tu nielen ekumenizmus tvorený gestami, slovami a úsilím, ale už účinná jednota, ktorá každý dňom rastie v živom vzťahu s Pánom Ježišom, korení vo vyznávanej viere a reálne sa zakladá na našom krste, na tom, že sme v ňom „novými stvoreniami“ (porov. 2 Kor 5,17): skrátka, «jeden je Pán, jedna viera, jeden krst» (Ef 4,5). Odtiaľto vždy vychádzame, aby sme urýchlili príchod tak veľmi vytúženého dňa, keď budeme v plnej a viditeľnej jednote pri Pánovom oltári.
Na tejto vzrušujúcej ceste, ktorá – tak ako život – nie je vždy jednoduchá a priamočiara, avšak na ktorej nás Pán vyzýva napredovať, nie sme sami. Sprevádza nás nesmierny zástup svätých a mučeníkov, ktorí nás už ako plne zjednotení pobádajú byť tu na zemi živým obrazom «Jeruzalema, ktorý je hore» (Gal 4,26). Medzi nimi sa dnes iste osobitným spôsobom tešia z nášho stretnutia svätí Peter a Marek. Puto, ktoré ich spája je veľké. Stačí pomyslieť na skutočnosť, že svätý Marek umiestnil do srdca svojho evanjelia Petrovo vyznanie viery: «Ty si Mesiáš». Bola to odpoveď na vždy aktuálnu otázku Ježiša: «A za koho ma pokladáte vy?» (Mk 8,29). Aj dnes mnoho ľudí nevie dať odpoveď na túto otázku; chýba dokonca aj ten, kto by ju položil a predovšetkým ten, kto by ako odpoveď ponúkol radosť z poznania Ježiša, tú istú radosť, s ktorou máme tú milosť spoločne ho vyznávať.
Spoločne sme teda povolaní svedčiť o ňom, prinášať svetu našu vieru, a to predovšetkým spôsobom, ktorý je viere vlastný: žijúc ju, lebo Ježišova prítomnosť sa odovzdáva životom a hovorí sa o nej nezištným a konkrétnym jazykom lásky. My, pravoslávni kopti a katolíci môžeme čoraz viac spoločne hovoriť týmto spoločným jazykom lásky k blížnemu: pred tým, než začneme nejakú dobročinnú iniciatívu, bolo by pekné položiť si otázku, či tak môžeme urobiť spolu s našimi bratmi a sestrami, ktorí zdieľajú vieru v Ježiša. Tak, budujúc jednotu v každodennej konkrétnosti žitého svedectva, Duch neopomenie otvárať prozreteľné a netušené cesty jednoty.
… Posilnení vaším svedectvom, dajme sa do práce, aby sme odporovali násiliu kázaním a zasievaním dobra, podporovaním rastu svornosti a udržovaním jednoty, modliac sa, aby mnohé obety otvorili cestu budúcnosti plnej jednoty medzi nami a pokoja pre všetkých.
…
Svätosť, najdrahší priateľu, ten istý Pán nech nám dá znovu spoločne vyjsť ako pútnikom jednoty a hlásateľom pokoja. Nech nás na tejto ceste vezme za ruku tá, ktorá tu sprevádzala Ježiša, a ktorú veľká egyptská teologická tradícia prehlásila už od pradávna za Theotokos, Bohorodičku. V tomto titule sa obdivuhodne spájajú človečenstvo a božstvo, lebo v Matke sa Boh navždy stal človekom. Svätá Panna, ktorá nás vždy vedie k Ježišovi, dokonalá symfónia božského s ľudským, nech ešte prináša kúsok Neba na našu zem.