27.4.2024 Pápež starým rodičom a vnukom: Môžete sa stať lepšími ak budete pospolu v láske
Naša spoločnosť je plná ľudí, ktorí sa špecializujú na množstvo vecí, majú bohaté znalosti a užitočné prostriedky pre všetkých. Ak však nedochádza k zdieľaniu a každý myslí len na seba, všetko bohatstvo sa stráca, ba stáva sa ochudobňovaním ľudstva. A to je veľké riziko našej doby: chudoba z roztrieštenosti a sebectva“.
Spoločne sa stávame lepšími
Pápež tiež zdôraznil, že „sebectvo ochudobňuje“, zatiaľ čo „láska nás robí lepšími, bohatšími a múdrejšími, a to v každom veku“. A toto vám hovorím ako „starý otec“ s túžbou podeliť sa o stále mladú vieru, ktorá spája všetky generácie. Aj ja som ju dostal od svojej starej mamy, od ktorej som sa prvýkrát dozvedel o Ježišovi. (…) Práve od nej som počul príbeh o rodine, kde bol starý otec, ktorý bol poslaný preč, aby jedol sám. Jeho vnuk potom niekoľko dní majstroval s kladivom a drevom, a keď sa ho otecko spýtal, čo robí, odpovedal: Staviam ti stôl, aby si mohol jesť sám, keď zostarneš!“ (…) Nezabúdajte, že len tým, že budete pospolu v láske, nikoho nevylučujúc, sa stanete lepšími, ľudskejšími!“
Zamyslime sa napríklad nad niektorými výrazmi, ktoré používame: keď hovoríme o „svete mladých“, o „svete starých“, o „svete toho a toho“… Ale svet je len jeden! A skladá sa z mnohých skutočností, ktoré sú odlišné práve preto, aby si mohli navzájom pomáhať a dopĺňať sa: generácie, národy a všetky rozdiely, ak sú zosúladené, môžu odhaliť, nádheru človeka a stvorenia. Aj to nás učí vaše spoločné bytie: nedovoliť, aby rôznorodosť medzi nami vytvárala rozpory, aby sme nenechali pod prachom diamant lásky, najkrajší poklad, ktorý nám Boh dal
Seniori nesmú zostať sami, majú žiť v rodine, v spoločenstve, sprevádzaní náklonnosťou všetkých. A pokiaľ nemôžu žiť v rodine, musíme ich navštevovať a byť im nablízku. Zamyslime sa na chvíľu. Nie je oveľa lepší svet, kde sa nikto nemusí báť, že svoje dni ukončí sám? Tento svet je smutný. Jednoznačne áno, je smutný. Tvorme teda tento svet spoločne, a to nielen vymýšľaním programov starostlivosti, ale aj pestovaním rôznych projektov existencie, v ktorých odchádzajúce roky nie sú považované za stratu, ktorá niekoho zmenšuje, ale za prínos, ktorý každého rozvíja a obohacuje: a ako taký je oceňovaný, a nie obávaný“.
Drahé vnúčatá, vaši starí rodičia sú pamäťou sveta, ktorý je bez pamäti, a keď spoločnosť stratí svoju pamäť, je koniec. Počúvajte ich, najmä keď vás svojou láskou a svedectvom učia pestovať najdôležitejšie city, ktoré sa nezískavajú silou, neobjavujú sa s úspechom, ale napĺňajú život. Nie je náhoda, že to boli dvaja starci, Simeon a Anna, ktorí spoznali Ježiša, keď ho Mária a Jozef priniesli do Jeruzalemského chrámu. Oni, starí ľudia, pochopil, čo sa deje: že Boh je tam, prítomný, a pozerá na nich očami Dieťaťa. Oni si uvedomili, že prišiel Mesiáš, Spasiteľ, na ktorého všetci čakali. (…) Starí ľudia vidia do ďaleka, pretože prežili mnoho rokov a majú čo naučiť: napríklad to, aká zlá je vojna. Ja som sa to kedysi dávno naučil od svojho starého otca, ktorý prežil prvú svetovú vojnu a ktorý ma svojimi príbehmi presvedčil, že vojna je strašná vec.“
Učte sa múdrosti z ich silnej lásky a tiež z ich krehkosti, ktorá je ‚magisteriom‘ schopným učiť bez potreby slov, skutočným protiliekom na zatvrdnutosť srdca: pomôže vám nelepiť na prítomnom a vychutnávať život ako vzťah“.
Byť spolu, starí rodičia a vnúčatá, starí a mladí, ktorí sa starajú jeden o druhého, vytvára lásku, uzatvára pápež, ktorá „je závanom čistého vzduchu, ktorý osviežuje svet a spoločnosť“, a je tiež posolstvom, ktoré nám Ježiš odovzdal na kríži: „To, že nás všetkých miluje ako jednu veľkú rodinu“.
Ježiš, vidiac svoju matku a vedľa nej učeníka, ktorého miloval, povedal svojej matke: Žena, hľa, tvoj syn! Potom povedal učeníkovi: Hľa, tvoja matka! A od tej hodiny si ju učeník vzal k sebe“ (Jn 19, 26-27). Ako dodal na záver pápež František „týmito slovami nám zveril zázrak, ktorý máme konať: zázrak lásky k nám všetkým ako k jednej veľkej rodine“.