26.6.2019 Katechéza o Skutkoch apoštolov (4): Štyri črty prvokresťanského spoločenstva
Sk 2,42.44-45
Drahí bratia a sestry, dobrý deň!
Ovocie Turíc, mocné vyliatie Ducha Svätého na prvé kresťanské spoločenstvo spôsobilo, že množstvo ľudí sa vo svojich srdciach cítilo preniknutých radostnou zvesťou – kerygmou – o spáse v Kristovi a slobodne sa k nemu prihlásili svojím obrátením, prijatím krstu v jeho mene a prijatím aj z ich strany daru Ducha Svätého.
Asi tritisíc osôb sa stáva súčasťou toho bratstva, ktoré je domácim prostredím veriacich a cirkevným kvasom diela evanjelizácie. Teplo viery týchto bratov a sestier v Kristovi robí z ich života scenár Božieho diela, ktoré sa prejavuje v zázrakoch a znameniach prostredníctvom apoštolov. To, čo je neobyčajné sa stáva bežným a každodennosť sa stáva priestorom, kde sa prejavuje živý Kristus.
Evanjelista Lukáš o tom rozpráva ukazujúc nám jeruzalemskú cirkev ako vzor – paradigmu každého kresťanského spoločenstva, ako ikonu bratstva, ktoré fascinuje a ktoré netreba mýtizovať, ale ani bagatelizovať. Rozprávanie Skutkov apoštolov nám umožňuje nahliadnuť medzi steny domu (domus) –, kde sa prví kresťania zhromažďujú ako Božia rodina, miesto koinonie, čiže spoločenstva lásky medzi bratmi a sestrami v Kristovi.
Možno tu vidieť, že ich život má konkrétnu podobu: „vytrvalo sa zúčastňovali na učení apoštolov a na bratskom spoločenstve, na lámaní chleba a na modlitbách“ (Sk 2,42). Kresťania sústavne počúvajú didaché, čiže apoštolské vyučovanie; udržiavajú vysoko kvalitné medziľudské vzťahy aj prostredníctvom zdieľania duchovných a hmotných dobier; pripamätávajú si Pána skrze „lámanie chleba“, teda Eucharistiu, a vedú dialóg s Bohom v modlitbe. Toto sú postoje kresťana.
[Zopakujem: vytrvalo počúvajú apoštolské učenie. Po druhé: udržiavajú na veľkej výške medziľudské vzťahy aj cez zdieľanie duchovných a materiálnych dobier. Po tretie: pamätajú na Pána skrze „lámanie chleba“, teda Eucharistiu. Po štvrté: vedú dialóg s Bohom v modlitbe.] Toto sú štyri črty dobrého kresťana.
Na rozdiel od ľudskej spoločnosti, kde existuje tendencia konať vo vlastných záujmoch, bez ohľadu na druhých, či dokonca na ich úkor, spoločenstvo veriacich nepripúšťa individualizmus, aby podporilo zdieľanie a solidaritu. V duši kresťana nie je miesto pre sebectvo. Ak je tvoje srdce sebecké, nie si kresťanom: si svetským človekom, ktorý hľadá len vlastné výhody, vlastný zisk. A Lukáš nám hovorí, že veriaci sa držia pospolu (porov. Sk 2,44), to znamená, že svornosť a jednota sú štýlom veriacich: sú si blízki zo vzájomnej starostlivosti, nie z dôvodu, aby niekoho ohovárali. Nie: aby pomáhali, aby sa zblížili.
Milosť krstu teda odhaľuje vnútorné puto medzi bratmi-sestrami v Kristovi, ktorí sú povolaní deliť sa, vcítiť sa do druhých a dávať „podľa toho, ako kto potrebuje“ (Sk 2,45), to znamená veľkorysosť, almužnu, starostlivosť o druhého, navštevovanie chorých, navštevovanie tých, ktorí sú v núdzi, ktorí potrebujú útechu.
A toto bratstvo, práve preto, že si vyberá cestu spoločenstva a pozornosti k núdznym, toto bratstvo, ktoré je Cirkvou, môže žiť autentický a pravdivý liturgický život. Lukáš hovorí: „Deň čo deň svorne zotrvávali v chráme, po domoch lámali chlieb a s radosťou a úprimným srdcom požívali pokrm. Chválili Boha a boli milí všetkému ľudu“ (Sk 2,46-47).
Napokon, rozprávanie Skutkov apoštolov nám pripomína, že Pán zaručuje rast spoločenstva (porov. 2,47): vytrvanie veriacich v rýdzosti zmluvy s Bohom a s bratmi sa stáva príťažlivou silou, ktorá fascinuje a získava si mnohých (porov. Evangelii gaudium, 14), princípom, vďaka ktorému žije veriace spoločenstvo každej doby.
Prosme Ducha Svätého, aby urobil naše spoločenstvá miestami, kde si možno osvojovať a praktizovať nový život, skutky solidarity a súdržnosti; miestami, kde sú slávenia liturgie stretnutím s Bohom, ktoré sa stáva spoločenstvom s našimi bratmi a sestrami; miestami, ktoré sú otvorenými dverami nebeského Jeruzalema.