25.1.2017 Homília pápeža Františka počas vešpier na záver ekumenického týždňa
Stretnutie s Ježišom na ceste do Damasku radikálne mení život sv. Pavla. Od toho momentu zmysel existencie viac nespočíva v spoliehaní sa na vlastné sily, aby úzkostlivo dodržiaval zákon, ale v pripútanosti seba samého k nezištnej a nezaslúženej Božej láske, k ukrižovanému a zmŕtvychvstalému Ježišovi Kristovi. Takýmto spôsobom spoznáva vniknutie nového života, života podľa Ducha, v ktorom mocou Zmŕtvychvstalého Pána zakúša odpustenie, dôveru a útechu. A Pavol nemôže udržať túto zvesť sám pre seba: je pobádaný milosťou ohlasovať radostnú zvesť o láske a zmierení, ktoré Boh plne ponúka ľudstvu v Kristovi.
Pre apoštola ľudí je zmierenie človeka s Bohom, pre ktorého sa stal vyslancom (porov 2 Kor 5,20), darom, ktorý pochádza od Krista. To s jasnosťou badať v texte z Druhého listu Korinťanom, z ktorého úryvok je tento rok témou Týždňa modlitieb za jednotu kresťanov: «Kristova láska nás pobáda k zmiereniu» (porov. 2 Kor 5,14). «Kristova láska»: nejde o našu lásku pre Krista, ale o lásku, ktorú má Kristus pre nás. Rovnako zmierenie, ku ktorému sme pobádaní, nie je jednoducho naša iniciatíva: v prvom rade je to zmierenie, ktoré nám ponúka Boh v Kristovi. Skôr než ľudské úsilie veriacich, ktorí sa snažia prekonať svoje rozdelenia, je to nezištný Boží dar. V dôsledku tohto daru je ospravedlnený a milovaný človek povolaný obratom hlásať slovami a skutkami evanjelium zmierenia, žiť a vydávať svedectvo o živote zmierenia.
Z tohto pohľadu si dnes môžeme položiť otázku: ako ohlasovať toto evanjelium zmierenia po storočiach rozdelení? Samotný Pavol nám pomáha nájsť cestu. Zdôrazňuje, že zmierenie v Kristovi sa nemôže udiať bez obety. Ježiš daroval svoj život zomierajúc za všetkých. Podobne vyslanci zmierenia sú povolaní, vo svojom mene dať život, nežiť viac pre seba samých, ale pre Toho, ktorý zomrel a vstal z mŕtvych pre nich (porov. 2 Kor 5,14-15). Ako učí Ježiš, keď stratíme život pre jeho lásku, len vtedy ju v skutočnosti nájdeme (porov. Lk 9,24). To, čo zažil Pavol, je revolúcia, je to však kresťanská revolúcia všetkých čias: nežiť viac pre seba samých, pre svoje záujmy a pre zachovávanie si imidžu, ale na Kristov obraz, pre neho a podľa neho, s jeho láskou a v jeho láske.
Cirkev, každé kresťanské vierovyznanie, je pozvané nezakladať si na svojich programoch, na svojich kalkuláciách a svojich výhodách, nevkladať dôveru do príležitostí a módnosti okamihu, ale usilovať sa nájsť cestu hľadiac vždy na Pánov kríž: tam je náš životný program. Je to tiež pozvanie vyjsť z každej izolovanosti, prekonať pokušenie odvolávať sa na seba, čo zabraňuje pochopiť to, čo Duch Svätý koná mimo nášho priestoru. Pravé zmierenie medzi kresťanmi sa môže uskutočniť vtedy, keď budeme schopní rozpoznať dary jedni druhých a s pokorou a poddajnosťou budeme schopní učiť sa jedni od druhých bez očakávania, že tí druhí sa budú učiť najskôr od nás.
Ak žijeme toto umieranie sebe samým pre Ježiša, náš starý životný štýl už patrí minulosti a tak, ako sa to prihodilo sv. Pavlovi, vstúpime do novej formy existencie a spoločenstva. S Pavlom by sme mohli povedať: «Staré sa pominulo a nastalo nové» (2 Kor 5,17). Pozerať spätne je nápomocné a veľmi potrebné pre očistenie pamäti, ale fixovať sa na minulosť, spomaľovať sa spomínaním na podstúpené krivdy a hodnotiť iba ľudskými kritériami, môže paralyzovať a zamedziť prežívaniu prítomnosti. Božie slovo nás povzbudzuje, aby sme z minulosti načerpali silu, aby sme si pripomenuli dobro prijaté od Pána. Avšak žiada tiež od nás, aby sme minulosť zanechali za sebou a nasledovali Ježiša dnes a žili v Ňom nový život. Dovoľme tomu, ktorý robí všetky veci nové (porov. Zjv 21,5), aby nás nasmeroval na novú budúcnosť, otvorenú nádeji, ktorá nesklame, budúcnosť, v ktorej bude možné prekonať rozdelenia a veriaci, obnovení v láske, budú úplne a viditeľne zjednotení.
…
Drahí bratia a sestry, naša modlitba za jednotu kresťanov je účasťou na modlitbe, ktorou sa Ježiš obrátil na Otca pred svojim utrpením: «aby všetci boli jedno» (Jn 17,21). Nikdy sa neunavme prosiť Boha o tento dar. V trpezlivom očakávaní plnom dôvery, že Otec udelí všetkým veriacim dobro plného viditeľného spoločenstva, kráčajme vpred po našej ceste zmierenia a dialógu, povzbudení hrdinským svedectvom mnohých bratov a sestier, včera i dnes zjednotených v utrpení pre Ježišovo meno. Využime každú príležitosť, ktorú nám ponúka prozreteľnosť, aby sme sa spoločne modlili, aby sme spoločne ohlasovali, aby sme spoločne milovali a slúžili, predovšetkým tým, ktorí sú najchudobnejší a prehliadaní.