24.1.2015 Pápež napísal list budúcim kardinálom: Pán ťa povoláva, aby si slúžil
Vatikán 24. januára – V deň, keď pápež František oznámil mená nových budúcich kardinálov, bolo to v nedeľu 4. januára, napísal im list s oslovením „drahý brat” a uistením o svojej modlitbe. „Prosím Pána, aby ťa sprevádzal v tejto novej službe, ktorá je službou pomoci, podpory a osobitnej blízkosti osobe pápeža a pre dobro Cirkvi“ – píše Svätý Otec v liste dvadsiatim novým kardinálom, ktorí budú kreovaní 14. februára. Ďalej vyzdvihol skutočnosť, že ide o povolanie: „Pán ťa prostredníctvom Cirkvi povoláva ešte raz, aby si slúžil.“
Svätý Otec dáva do pozornosti dvadsiatich nových kardinálov ako modlitbu slová, ktoré sám Ježiš odporúčal svojim učeníkom, aby zostali pokorní: «Povedzte si: Sme neužitoční sluhovia» (porov. Lk 17,10).
Ako ďalej píše Svätý Otec v liste, „udržať sa pokorným v službe nie je jednoduché, keď sa považuje hodnosť kardinála za ocenenie, za vrchol kariéry, dôstojnosť moci a najvyššie vyznamenanie“. Preto pripomína, že „byť kardinálom znamená inkardinovanovať sa do Rímskej diecézy pre vydávanie svedectva o Pánovom vzkriesení, a to úplného svedectva až po vyliatie krvi, ak je to nutné“.
Aj pri oslavách svojho menovaní si má kardinál zachovať pokoru: „Mnohí sa potešia tomuto tvojmu novému povolaniu a ako dobrí kresťania urobia oslavu (pretože kresťanovi sa patrí radovať sa a vedieť oslavovať). Prijmi to s pokorou. Len to urob takým spôsobom, aby sa do týchto osláv nevlúdil duch svetáctva, ktorý omamuje viac než grappa na lačno, dezorientuje a oddeľuje od Kristovho kríža“.
„Takže dovidenia 14. februára. Pripravený modlitbou a trochou pokánia. Maj veľa pokoja a radosti. A prosím, aby si nezabúdal modliť sa za mňa. Ježiš nech ťa požehnáva a Panna Mária ochraňuje.“ (Zdroj: L’Osservatore Romano)
24.1.2015 Pápež vyzdvihol ekumenizmus rehoľníkov: Jednota stojí na obrátení, modlitbe a svätosti
„Niet jednoty bez konverzie. Rehoľný život nám pripomína, že uprostred každej snahy o jednotu, a preto aj uprostred každého ekumenického úsilia, je predovšetkým obrátenie srdca, ktoré zahŕňa prosbu a udelenie odpustenia. Zväčša spočíva v konverzii nášho pohľadu: v snahe hľadieť jeden na druhého v Bohu, a vedieť sa pozerať a jz uhla pohľadu toho druhého. Toto je dvojitá výzva, súvisiaca s hľadaním jednoty, a to ako v rámci rehoľných komunít, tak aj medzi kresťanmi rôznych tradícií.
Niet jednoty bez modlitby. Rehoľný život je školou modlitby. Ekumenické úsilie odpovedá v prvom rade na modlitbu Pána Ježiša a zakladá sa na modlitbe. Jeden z priekopníkov ekumenizmu a veľký propagátor oktávy za jednotu, páter Paul Couturier, používal obraz, ktorý dobre ilustruje vzťah medzi ekumenizmom a rehoľným životom: prirovnal tých, ktorí sa modlia za jednotu, a ekumenické hnutie všeobecne, k «neviditeľnému kláštoru», ktorý združuje kresťanov z rôznych cirkví, z rôznych krajín a kontinentov. Drahí bratia a sestry, ste prvými animátormi tohto «neviditeľného kláštora». Povzbudzujem vás, aby ste sa modlili za jednotu kresťanov a preniesli túto modlitbu do postojov a každodenných gest.
Niet jednoty bez svätosti života. Rehoľný život nám pomáha uvedomiť si výzvu adresovanú všetkým pokrsteným: povolanie k svätosti života, ktoré je jedinou pravou cestou k jednote. Na to jasnými slovami poukazuje koncilový dokument Unitatis redintegratio: «Všetci veriaci nech pamätajú, že tým lepšie budú napomáhať, ba dokonca uskutočňovať jednotu kresťanov, čím bezúhonnejšie sa usilujú žiť podľa evanjelia. Lebo čím užšie budú spojení s Otcom, Slovom a Duchom Svätým, tým dôvernejšie a ľahšie budú môcť prehlbovať vzájomné bratské vzťahy» (č. 7).“
Medzinárodnú ekumenickú komunitu vo francúzskej dedinke Taizé na juhu Burgundska založil v roku 1940 brat Roger Schutz. Spoločenstvo bratov pochádzajúcich z takmer 30 krajín a rozličných kresťanských cirkví tu žije v celibáte a veľkej jednoduchosti. Od konca päťdesiatych rokov minulého storočia tisíce mladých ľudí z celého sveta prichádza do Taizé, aby s bratmi zdieľali život v tichu s Bohom a v spoločenstve. Komunita Taizé organizuje v Afrike, Severnej i Južnej Amerike, Ázii a Európe ekumenické modlitbové stretnutia, ktoré sú súčasťou Púte dôvery na zemi.
Ekumenický inštitút vo švajčiarskom Bossey, založený v roku 1946, je medzinárodným strediskom stretnutia, dialógu a formácie. Patrí pod Ekumenickú radu cirkví (WCC) a poskytuje svoje služby osobám rozličných cirkví, kultúr a formácií s cieľom ich vzájomného ekumenického spoznávania počas akademických štúdií.
24.1.2015 Pápež k výročiu inštitútu arabských a islamských štúdií: Dialóg sa začína stretnutím
Stretnutie a počúvanie sú základné podmienky pre islamsko-kresťanský dialóg a odpoveďou na násilie je výchova „k spoznávaniu a prijímaniu odlišností“. Toto sú zásady, ktoré zdôraznil pápež František účastníkom konferencie, organizovanej pri príležitosti 50. výročia otvorenia Pápežského inštitútu arabských a islamských štúdií v Ríme (PISAI
„V posledných rokoch napriek niektorým nedorozumeniam a ťažkostiam došlo k pokroku v medzináboženskom dialógu i s veriacimi islamu. K tomu je nevyhnutné počúvanie. To nie je len nutnou podmienkou v procese vzájomného porozumenia a mierového spolužitia, ale tiež pedagogická povinnosť, vedúca k schopnosti «uznať hodnoty tých druhých; aby pochopili starosti, ktoré sa ukrývajú za ich požiadavkami, a aby vedeli hľadať spoločné stanoviská» (Evangelii gaudium, 253). Bázou všetkého toho je potreba zabezpečiť primeranú formáciu, aby sme upevnení vo svojej identite mohli rásť vo vzájomnom poznaní.“
Pápež František následne varoval, aby sme nepadli do osídiel zmierlivého synkretizmu, ktorý sa nakoniec ukáže ako prázdno a predzvesť totalitarizmu bez hodnôt (tamtiež, 251, 253). „Pohodlný ústretový prístup, ktorý «hovorí áno na všetko, aby sa predišiel problémom» (tamtiež, 251), končí spôsobom, ako «podvádzať druhého a odopierať mu dobro, ktoré človek dostal ako dar na štedré delenie sa» (tamtiež).“ Odtiaľ podľa slov Svätého Otca vyplýva výzva vrátiť sa k základom.
„Keď sa približujeme k osobe, ktorá s presvedčením vyznáva svoju vieru, jej svedectvo a jej myslenie pred nás kladú otázky vedúce k našej vlastnej spiritualite. Na začiatku dialógu je teda stretnutie,“ povedal pápež a ako dodal, že aj napriek ľudskej prirodzenosti vzájomným poznávaním môžeme prekonať predsudky a nepravdy a môžeme začať chápať druhých novým pohľadom.
„História Pápežského inštitútu arabských a islamských štúdií ide v tomto smere. Neobmedzuje sa len na prijatie toho, čo je povrchne povedané, čo privádza k stereotypom a predsudkom. Akademická práca, výsledok denného úsilia, skúma zdroje, aby boli vyplnené medzery, analyzuje etymológiu, navrhuje hermeneutiky dialógu a prostredníctvom vedeckého prístupu inšpirovaného úžasom a obdivom, je schopná nestrácať kompas vzájomného rešpektu a vzájomnej úcty. Takto nás k sebe približuje po špičkách, bez vírenia prachu, ktorý zastiera pohľad.“
Pri pohľade do histórie vzniku inštitútu v Tunisku pred 50 rokmi pápež zdôraznil, ako Cirkev v ovzduší pokoncilovej obnovy vnímala nevyhnutnosť existencie inštitútu špeciálne zameraného na formáciu svojich členov pre dialóg s moslimami.
„Možno, že teraz viac ako inokedy pociťujeme túto potrebu, pretože najúčinnejší protiliek proti akejkoľvek forme násilia je výchova k objavovaniu a prijímaniu rozdielnosti ako bohatstva a plodnosti. Táto úloha nie je ľahká, ale sa rodí a dozrieva počnúc silným zmyslom pre zodpovednosť. Islamsko-kresťanský dialóg si zvlášť vyžaduje trpezlivosť a pokoru, ktoré sprevádzajú dôkladné štúdium, pretože priblíženie a improvizácia môžu byť kontraproduktívne, alebo dokonca spôsobiť rozpaky a prekážky. Potrebujeme dlhodobé a nepretržité úsilie, aby sme sa nepristihli nepripravení v rôznych situáciách a v rôznych súvislostiach.“