24.1.2019 Pápež pripomenul biskupom odkaz sv. Oskara Romera: Cítiť s Cirkvou
Cítiť s Cirkvou
„Keď sv. Ignác navrhuje pravidlá o cítení s Cirkvou – prepáčte mi túto reklamu – snaží sa pomôcť exercitantovi prekonať akýkoľvek typ falošných protichodností či protirečení, ktoré by mohli zužovať život Ducha na zvyčajné pokušenie prispôsobiť Božie slovo vlastnému prospechu. Takto exercitantovi umožňuje milosť cítiť sa a považovať sa za súčasť apoštolského tela, väčšieho než je on sám. Zároveň však so skutočným uvedomovaním si vlastných síl a svojich možností: ani ako slabý, ani ako prieberčivý či opovážlivý. Cítiť sa byť súčasťou istého celku, ktorý bude vždy viac než len súčtom jednotlivých častí (porov. Apošt. ehort. Evangelii gaudium, 235) a ktorý je sprevádzaný istou Prítomnosťou, ktorá ho vždy prevýši (porov. Apošt. exhort. Gaudete et exsultate, 8).
Chcel by som teda sústrediť toto prvé „Cítenie s Cirkvou“, prijaté od svätého Oscara, ako vďakyvzdanie a vďačnosť za množstvo prijatého a nezaslúženého dobra. Romero sa dokázal naladiť a naučiť sa „žiť Cirkev“, pretože dôverne miloval toho, kto ho splodil vo viere. Bez tejto dôvernej lásky bude veľmi ťažké porozumieť jeho príbehu a jeho obráteniu, pretože práve táto láska ho viedla až k darovaniu sa v mučeníctve; tá láska, ktorá sa rodí z prijatia totálne nezištného daru, ktorý nám nepatrí a ktorý nás oslobodzuje od každého nároku a pokušenia považovať sa za vlastníkov či jediných interpretov. Cirkev sme nevymysleli my, nenarodila sa s nami a bude pokračovať bez nás. Takýto postoj, ďaleko od toho, aby nás zanechal v apatii, v nás vyvoláva nesmiernu a nepredstaviteľnú vďačnosť, ktorá všetko vyživuje. Mučeníctvo nie je synonymom malodušnosti či postoja niekoho, kto nemiluje život a nevie rozpoznať jeho hodnotu. Naopak, mučeník je ten, kto je schopný stelesniť a uviesť do života toto vďakyvzdanie.
Romero cítil s Cirkvou, pretože predovšetkým miloval Cirkev ako matku, ktorá ho splodila vo viere a cítil sa byť jej členom a jej súčasťou.“
„Táto láska, tvorená z priľnutia a vďačnosti, ho priviedla k tomu, aby s nadšením, ale aj s oddanosťou a štúdiom objal všetko, čo so sebou prináša i obnovu náuky, ktorú prinášal Druhý vatikánsky koncil. Tam nachádzal bezpečnú pomoc pre nasledovanie Krista. Nebol ideológom, ani ideologickým; jeho konanie sa zrodilo z toho, že bol preniknutý koncilovými dokumentmi. Keďže bol osvietený týmto cirkevným horizontom, cítiť s Cirkvou znamená pre Romera kontemplovať ju ako Boží ľud. Pretože Pán nás nechcel spasiť každého izolovane a oddelene, ale chcel ustanoviť ľud, ktorý by ho vyznával v pravde a slúžil by mu vo svätosti (porov. Dogm. konšt. Lumen gentium, 9). Celý ľud, ktorý vlastní, chráni a slávi pomazanie [Ducha] Svätého“ (tamtiež, 12) a Romero mu načúval, aby neodmietol jeho inšpirácie (porov. Sv. Oscar Romero, Homília, 16. júl 1978).“
Duchovný pastier, tak ako Romero, si musí osvojiť srdcový tep svojho ľudu, má cítiť pach svojho ľudu a byť preniknutý jeho radosťami i nádejami, jeho smútkami i úzkosťami. . Načúvať ľudu, ktorý mu bol zverený, a jeho prostredníctvom dýchať a objavovať vôľu Boha, ktorý nás volá. Bez rozdelení na alebo falošných antagonizmov, pretože iba Božia láska je schopná zladiť všetky naše lásky v jedinom cítenia a pohľadu.
Romerovo „cítenie s Cirkvou“ zhrnul pápež týmito slovami:
„Skrátka, pre neho cítiť s Cirkvou znamená zúčastniť sa na sláve Cirkvi, teda niesť vo vlastnom vnútri celú Kristovu kenózu (pozn.: kénōsis – sebazrieknutie, sebavyprázdnenie). V Cirkvi Kristus žije medzi nami, a preto musí byť pokorná a chudobná, pretože Cirkev arogantná, Cirkev plná pýchy, Cirkev sebestačná nie je Cirkvou kenózy (porov. Sv. Oscar Romero, Homília, 1. október 1978).“
„Kristova kenóza nie je vecou minulosti, ale aktuálnou garanciou, aby sme cítili a objavili jeho činnú prítomnosť v dejinách.“
„Bratia, je dôležité, aby sme nemali strach priblížiť sa a dotknúť sa rán nášho ľudu, ktoré sú aj našimi ranami, a konať tak v štýle Pána. Pastier nemôže stáť vzdialený od utrpenia svojho ľudu; naopak, mohli by sme povedať, že srdce pastiera sa meria podľa jeho schopnosti byť pohnuté zoči-voči mnohým zraneným a ohrozovaným životom.“
„Kristova kenóza si vyžaduje opustiť virtuálnosť existencie a prejavov, aby sme počúvali hluk a neustále volanie skutočných osôb, ktoré nás provokujú k vytváraniu pút. A, dovoľte mi to povedať, internetové siete slúžia k vytváraniu kontaktov, avšak nie koreňov, nie sú schopné dať nám príslušnosť, aby sme sa cítili súčasťou toho istého ľudu. Bez tohto pocitu všetky naše reči, zhromaždenia, stretnutia a písomnosti budú znamením takej viery, ktorá nevedela sprevádzať Pánovu kenózu, takej viery, ktorá zostala na pol ceste, ak – a pripomínam slová latinskoamerického mysliteľa – ak nedopadne ešte horšie, ako náboženstvo s Bohom bez Krista, ako Kristus bez Cirkvi a Cirkev bez ľudu.“
Kristova kenóza je mladá
„Tieto Svetové dni mládeže sú jedinečnou príležitosťou ísť v ústrety a ešte viac sa priblížiť k realite našich mladých ľudí. K realite plnej nádeje a túžob, ale aj hlboko poznačenej mnohými zraneniami. S nimi by sme mohli obnoveným spôsobom interpretovať našu dobu a rozpoznávať znamenia čias, pretože, ako potvrdili synodálni otcovia, mladí ľudia sú jedným z „teologických miest“, v ktorých nám Pán dáva poznať niektoré svoje očakávania a svoje výzvy na budovanie zajtrajška. S nimi môžeme lepšie vidieť ako urobiť Evanjelium lepšie prístupným a hodnoverným vo svete, v ktorom žijeme: oni sú ako teplomer na zistenie, v akej situácii sme ako spoločenstvo a ako spoločnosť.“
Nosia v sebe nepokoj, ktorý treba oceniť, rešpektovať a sprevádzať. A nám všetkým to prospieva, pretože nás to podnecuje a pripomína nám, že Pastier nikdy neprestáva byť učeníkom a je neustále na ceste. Tento svätý nepokoj nás uvádza do pohybu a predchádza. Pripomenuli to synodálni otcovia, keď povedali: „V určitých smeroch môžu byť viac vpredu ako pastieri“ ( tamto.66). Musí nás napĺňať radosťou, že sejba neprišla navnivoč. Mnoho z oných očakávania a intuície sa rozvinulo v rodine, živené babičkou alebo katechétom, alebo vo farnosti, vo vzdelávacie či mládežníckej pastorácii. Tieto túžby vyrástli z počúvania evanjeliu a v spoločenstve živej a horlivej
„Nedá sa nebyť vďačnými, že máme mladých tak túžiacich po Evanjeliu! Zaiste, že unavujú, že nedajú pokoj. Prichádza mi na myseľ táto veta od istého gréckeho filozofa, hovoril ju o sebe samom, o živote mladých: „Mladí sú ako ovad na chrbte ušľachtilého koňa, aby kôň nezadriemal“. Tým koňom sme my, nie? Táto skutočnosť nás povzbudzuje k veľkému úsiliu pomáhať im rásť tým, že im budeme ponúkať väčší a lepší priestor, ktorý im dá zrod pre Boží sen. Cirkev vo svojej prirodzenosti je Matka, a ako taká plodí a pestuje život, chrániac ho pred všetkým, čo môže ohroziť jeho vývoj. Je to plodivý vývoj v slobode a pre slobodu. Vyzývam vás preto podporovať vzdelávacie programy a centrá, ktoré dokážu sprevádzať, podporovať a viesť k zodpovednosti vašich mladých: prosím vás, „ukradnite ich“ ulici, skôr než sa kultúre smrti s jej „predajom dymu“ a magických riešení podarí ovládnuť a zneužiť ich nepokoj a ich predstavivosť. A urobte to nie s paternalizmom, ktorý neznášajú, nie zhora, pretože nie toto od nás Pán žiada, ale ako otcovia, ako bratia voči bratom. Oni sú pre nás tvárou Krista a ku Kristovi neprichádzame zhora nadol, ale zdola nahor, ako nám povedal Romero 2. septembra ´79“(porov. Sv. Oscar Romero, Homília, 2. sept. 1979).“