21.9.2019 Prosme o milosť nevidieť v nikom nepriateľa, kázal pápež v Albany
Kostol je tu, aby pripomínal: Boh ťa miluje
Evanjelium hovorí, že Ježiš »prechádzal Jerichom« ( Lk 19,1). A v tomto meste, ktoré leží pod úrovňou mora, neváha dosiahnuť to najnižšie miesto, ktoré reprezentuje Zachej. Bol to colník, ba »predstavený colníkov«, čo boli židmi nenávidení, pretože vyberali dane pre Rímsku ríšu. Bol »veľmi bohatý« (v.2), a ľahko si možno domyslieť, ako to dosiahol: na úkor svojich spoluobčanov a ich zdieraním. V ich očiach bol Zachej ten najhorší, nezachrániteľný. Nie však u Ježiša, ktorý práve jeho oslovuje menom Zachej, čo znamená „Boh pamätá „. V zabudnutom meste sa Boh rozpamätal na najväčšieho hriešnika.
Pán predovšetkým pamätá na nás. Nezabúda na nás, nestráca nás z dohľadu aj napriek zábranám, ktorými sa od Neho môžeme vzdialiť. Zábrany, ktoré v prípade Zacheja nechýbali, totiž jeho postava, nízka fyzicky i mravne, ale aj jeho hanba, ktorá ho prinútil hľadieť na Ježiša zo stromu spoza vetiev, pričom asi dúfal, že nebude videný. … Obmedzenia, hriechy, zahanbenie, reči a predsudky – žiadne zábrany nedajú Ježišovi zabudnúť na podstatu, totiž na človeka hodného lásky a spásy.
„Čo nám hovorí toto evanjelium pri výročí vašej katedrály? Že každý kostol, a samotná Cirkev, existuje preto, aby udržiavali v srdciach v srdciach ľudí živé vedomie, že Boh ich miluje. Existujú, aby hovorili každému, aj tomu najvzdialenejšiemu: si milovaný a si oslovený Ježišom po mene. Boh na teba nezabúda, nosí ťa v srdci. Drahí bratia a sestry, tak ako Ježiš, nemajte strach prechádzať vaším mestom, ísť za tým, kto je zabudnutý, kto je ukrytý za konármi hanby, strachu, samoty, aby ste mu povedali: Boh na teba pamätá.“
hcel by som zdôrazniť druhý Ježišov čin. Okrem toho, že pamätá a spoznáva Zacheja, tiež predvída . Vidíme to na hre pohľadov medzi Ním a Zachejom, ktorý »by rád videl Ježiša, ako vyzerá« (v.3.) Kým sa Ho Zachej snaží zahliadnuť, uvidí ho Ježiš ako prvý. Skôr než Zachej prehovorí, je oslovený Ježišom; skôr ako k sebe Ježiša pozve, vstúpi Ježiš k nemu. To je teda Ježiš: Ten ktorý nás prvý vidí, Ten ktorý nás má prvý rád a Ten ktorý nás prvý prijíma. Keď objavíme, že jeho láska nás predchádza a dosahuje nás ako prvý, život sa mení.
Drahý brat, drahá sestra, či ako Zachej hľadáš zmysel života, nenachádzaš ho a zahadzuješ sa s „náhradami lásky“ ako sú bohatstvo, kariéra, rozkoš a závislosť, nechaj sa uvidieť Ježišom. Jedine s Ježišom zistíš, že si ustavične milovaný, a objavíš život. Pocítiš v sebe nezlomnú Božiu láskavosť, ktorá dojme a pohne srdcom. Tak tomu bolo u Zacheja. Ježiš je prvý, kto nás predchádza a vidí, hovorí k nám a čaká nás.
„Každá konverzia sa rodí z prv zakúseného milosrdenstva, rodí sa z nežnosti Boha, ktorý unáša srdce. Ak všetko to, čo robíme nevychádza z milosrdného pohľadu Ježiša, narazíme na nebezpečenstvo zosvetštenia viery.Ale zabúda sa na podstatu, jednoduchosť viery, to, čo prichádza ako prvé pred všetkým: živé stretnutie s Božím milosrdenstvom. Ak centrom nie je toto, ak on nie je na začiatku a konci každej našej činnosti, riskujeme, že Boha budeme držať „mimo nášho domu“ čiže v kostole, ktorý je jeho domom, ale nie u nás. Dnešná výzva znie: nechaj sa zahrnúť Božím milosrdenstvom. On prichádza s jeho milosrdenstvom.“
Tajomstvo Božieho prvenstva
„Na uchovanie Božieho prvenstva je tu príklad Zacheja. Ježiš ho vidí prv, pretože sa vyšplhal do koruny stromu. Je to čin, ktorý si vyžadoval odvahu, rozbeh, fantáziu: nevídať veľa dospelých šplhať sa na stromy, je to niečo, čo robia chlapci, čo robia deti, všetci sme to robili. Zachej prekonal hanbu a v istom zmysle sa stal dieťaťom. Je pre nás dôležité vrátiť sa k jednoduchosti, úprimnosti.
Na uchovanie si Božieho prvenstva, čiže jeho milosrdenstva, nie je potrebné byť kresťanmi komplikovanými, ktorí vypracúvajú tisíce teórií a rozptyľujú sa hľadaním odpovedí na internete, ale musíme byť ako deti. Tie potrebujú rodičov a priateľov: aj my potrebujeme Boha a tých druhých. Nevystačíme si sami, potrebujeme demaskovať našu sebestačnosť, prekonať naše uzavretosti, stať sa vo vnútri znovu maličkými, jednoduchými a nadšenými, rozbehnutými smerom k Bohu a plnými lásky k blížnemu.“
Chcel by som zdôrazniť posledný Ježišov čin, ktorý umožňuje vnímať domov . Hovorí Zachejovi: »Dnes musím zostať v tvojom dome« (v. 5). V tvojom dome. Zachej, ktorý sa vo svojom meste považoval za cudzinca, vstupuje do svojho domu ako milovaný. A ako Ježišom milovaný znovu objavuje svojich susedov a hovorí: »polovicu svojho majetku, Pane, dám chudobným, a či som niekoho o niečo oklamal, vrátim štvornásobne« (v.8). Mojžišov zákon žiadal, aby reštitúcie bola navýšená o pätinu (porov. Lv 5,24), Zachej dáva štyrikrát toľko. Ide nad Zákon, pretože našiel lásku. Pocítil, že je doma, a otvoril dvere blížnemu.
Ako by bolo krásne, keby naši susedia a známi vnímali Cirkev ako svoj domov! Stáva sa, bohužiaľ, že naše komunity sú pre mnohých cudzie a málokoho priťahujú. Niekedy aj my podliehame pokušeniu vytvárať uzavreté kruhy, intímne priestory vyvolených. Existuje však veľa bratov a sestier, ktorým sa cnie po domove a nemajú odvahu sa priblížiť; a možno ani nepocítili, že sú prijímaní.
Pán si želá, aby Jeho cirkev bola domovom domovov , pohostinným stanom, kde každý človek, putujúci životom, stretne toho, ktorý prišiel prebývať medzi nás (porov. Jn 1,14).
Liek proti ohováraniu
Bratia a sestry, kiež je Cirkev miestom, kde sa na druhej nikdy nehľadí zhora nadol, ale zdola nahor ako Ježiš na Zacheja. Pamätajte, že jediná situácia, kedy je dovolené vzhliadať na niekoho dole, je tá, kedy sa mu poskytuje pomoc, aby povstal. Inak nie. Nikdy sa nepozerajte na ľudí ako sudcovia, ale vždy ako bratia. Nie sme inšpektori životov druhých, ale zástancovia dobra všetkých. A aby sme boli zástancovia dobra všetkých, strážte svoj jazyk a neohovárajte. Občas mi niekto povie, že keď vidí nejakú zlobu, nemôže sa ubrániť tomu, aby kritizoval. Navrhujem teda jeden dobrý liek, totiž – okrem modlitby – je účinné uhryznúť sa do jazyka, takže opuchne a nebudeš môcť ohovárať.
„Drahí bratia a sestry, prajem vám, aby vaša katedrála, ako každý kostol, bola miestom, kde každý môže pocítiť, ako Pán naňho pamätá, predchádza ho svojím milosrdenstvom a cíti sa prijatým ako doma. Nech sa takto v Cirkvi deje to najkrajšie: radosť zo spásy, ktorá vstúpila do života.“