21.12.2018 Pápež František Rímskej kúrii: Kristovo svetlo premáha tmu aj vo vnútri Cirkvi
Svoj vyše polhodinový príhovor začal pápež František biblickým citátom: „Noc pokročila, deň sa priblížil. Zhoďme teda skutky tmy a oblečme sa do výzbroje svetla“ (Rim 13,12). Najprv pripomenul ústredný význam Vianoc:
„Vianoce sú sviatkom, ktorý nás napĺňa radosťou a dáva nám istotu, že žiaden hriech nebude nikdy väčší než Božie milosrdenstvo a žiaden ľudský skutok nebude môcť nikdy zabrániť úsvitu božského svetla , aby sa rodilo a obnovovalo v srdciach ľudí. Je to sviatok, ktorý nás pozýva obnoviť evanjeliové úsilie ohlasovať Krista, Spasiteľa sveta a svetlo vesmíru. (…)
Cirkev, ktorá vo svojom lone zahŕňa hriešnikov a je preto svätá a nepoškvrnená a zároveň vždy potrebuje očisťovanie, neustále napreduje na ceste pokánia a obnovy.
Cirkev napreduje vo svojej púti uprostred prenasledovaní zo strany sveta a útech od Boha – uprostred prenasledovaní svetským duchom a útech Božieho Ducha.“
Moc zmŕtvychvstalého Pána ju však posilňuje, aby trpezlivosťou a láskou prekonávala trápenia a ťažkosti vnútorné i vonkajšie a aby vo svete verne, aj keď zastrene, zjavovala jeho tajomstvo až do tej doby, dokiaľ nebude na konci odhalené v plnom svetle . „LG8
Pápež František ďalej položil dôraz na nádej ako podstatu života Cirkvi a prepojil Kristovo narodenie s očakávaním Parúzie – jeho druhého príchodu. Ide o „tú nádej, od ktorej závislí život každého z nás a celých dejín Cirkvi i sveta. Bolo by to mrzká Cirkev bez nádeje!“
Ježiš sa narodil do napätej situácie zo sociopolitického i náboženského hľadiska a jeho narodenie bolo z jednej strany prijaté, z druhej odmietnuté. V okolnostiach jeho narodenia sa prejavila Božia logika i logika zlého.
Toto napätie je prítomné aj v dejinách Cirkvi, aj u samotných vyvolených. Týkalo sa to aj apoštola Petra, ktorého Ježiš v istom momente musel napomenúť: „Choď mi z cesty, satan, lebo nemáš zmysel pre Božie veci, len pre ľudské!“ (Mk 8,33).
Aj Cirkev v poslednom roku zažívala momenty, ktoré boli náročné:
„Drahí bratia a sestry, v búrlivom svete loďka Cirkvi v tomto roku zažila a zažíva ťažké chvíle a bola zasiahnutá búrkami a uragánmi. Mnohí sa ocitli pred zdanlivo spiacim Majstrom s otázkou: «Učiteľ, nedbáš o to, že hynieme?» (Mk 4,38). Iní, ohúrení správami, začali v ňu strácať dôveru a opúšťať ju; ďalší sa zo strachu, pre zisk či z postranných úmyslov snažili zasadiť údery jej telu zväčšujúc jej rany; iní neskrývajú svoju spokojnosť, keď ju vidia otrasenú; veľmi mnohí sa jej však aj naďalej mocne držia s istotou, že «pekelné brány ju nepremôžu» (Mt 16,18).
V každom prípade Kristova nevesta pokračuje na svojej púti medzi radosťami a žiaľmi, medzi úspechmi a ťažkosťami, tými vonkajšími či vnútornými. Istotne, že vnútorné ťažkosti zostanú vždy tými bolestnejšími a ničivejšími.“
Vo svojom príhovore pápež pomenoval viaceré súženia, ktoré Cirkev vníma a zakusuje.
Na druhej strane, tento hrdinský príklad mučeníkov a veľkého množstva dobrých samaritánov, čiže mladých, rodín, charitatívnych a dobrovoľníckych hnutí, toľkých veriacich a zasvätených, nám predsa však nedáva zabudnúť na protichodné svedectvo a škandály niektorých synov a služobníkov Cirkvi.
Obmedzím sa tu len na dve rany zneužívaní a neverností.
Cirkev sa už po mnoho rokov usiluje o vykoreňovanie zla zneužívaní, ktoré si volajú o trest k Pánovi, k Bohu, ktorý nikdy nezabúda na utrpenie podstúpené mnohými maloletými zapríčinené klerikmi a zasvätenými osobami: zneužívania moci, svedomia i sexuálne zneužívania.
Mysliac na túto bolestnú tému mi prišla na um osoba kráľa Dávida – «Pánovho pomazaného» (porov. 1 Sam 16,13; 2 Sam 11-12). On, z ktorého potomstva pochádza Božie Dieťa – nazývané aj „Syn Dávidov“ –, aj napriek tomu, že bol vyvoleným, kráľom a Pánovým pomazaným, spáchal trojnásobný hriech, čiže tri závažné zneužitia pospolu: zneužitie sexuálne, zneužitie moci i svedomia. Tri rozličné zneužitia, ktoré sa však zbiehajú a prekrývajú.“ (…)
„Aj dnes existujú toľkí „Pánovi pomazaní“, zasvätení muži, ktorí zneužívajú slabých, využívajúc vlastnú morálnu moc a moc presvedčenia. Páchajú ohavnosti a pokračujú vo vykonávaní svojej služby akoby nič; neboja sa Boha či jeho súdu, ale majú strach jedine z toho, aby neboli odhalení a demaskovaní. Služobníci, ktorí zraňujú telo Cirkvi, spôsobujúc škandály a diskreditujúc spásonosnú misiu Cirkvi a obety mnohých ich spolubratov.
Aj dnes, drahí bratia a sestry, mnohí Dávidovia bez mihnutia oka vstupujú do siete skazenosti, zrádzajú Boha, jeho prikázania, vlastné povolanie, Cirkev, Boží ľud a dôveru maličkých a ich príbuzných. Neraz za svojou nesmiernou prívetivosťou, bezchybnou usilovnosťou a anjelskou tvárou drzo ukrývajú ukrutného vlka pripraveného požierať nevinné duše.
Hriechy a zločiny zasvätených osôb sú sfarbené do ešte temnejších odtieňov nevernosti a hanby a deformujú tvár Cirkvi podkopávajúc jej hodnovernosť. Veď Cirkev spoločne s jej vernými deťmi, je tiež obeťou týchto neverností a týchto skutočných „zločinov sprenevery“.
Nech je jasné, že tvárou v tvár týmto ohavnostiam sa Cirkev nebude šetriť v konaní všetkého, čo je potrebné pre to, aby bol do rúk spravodlivosti odovzdaný ktokoľvek, kto spáchal takéto zločiny. Cirkev sa nikdy nebude snažiť ututlať či podceniť žiaden prípad. Je nepopierateľné, že niektorí zodpovední v minulosti, z ľahkovážnosti, z nedôverčivosti, z nepripravenosti, z neskúsenosti – musíme súdiť minulosť s hermeneutikou minulosti – či kvôli duchovnej a ľudskej povrchnosti sa zaoberali mnohými prípadmi bez náležitej vážnosti a pohotovosti. To sa viac nesmie stať. Toto je voľba a rozhodnutie celej Cirkvi.“
Vo februári budúceho roka cirkev vyjadrí svoju pevnú vôľu pokračovať zo všetkých síl na ceste očisťovanie. Cirkev sa bude tiež za pomoci odborníkov pýtať na to, ako ochrániť deti; ako sa vyhnúť oným katastrofám, ako uzdravovať a integrovať obete, ako posilniť formáciu v kňazských seminároch. Bude sa snažiť napáchané chyby premeniť na príležitosť k vykorenenia tejto metly nielen z tela Cirkvi, ale aj spoločnosti. Lebo ak dospela táto ťažká kalamita až k niektorým členom duchovenstva, ako hlboká je asi v našich spoločnostiach a našich rodinách? Cirkev teda nebude liečiť len seba, ale bude sa s týmto zlom, ktoré pôsobia mnohým ľuďom pomalé umieranie, vyrovnávať na morálnej, psychologickej a ľudskej rovine.
„Drahí bratia a sestry, hovoriac o tejto pliage, niektorí v Cirkvi sa rozohňujú proti určitým pracovníkom komunikácií, obviňujúc ich z ignorovania drvivej väčšiny prípadov zneužitia, ktoré nie sú spáchané duchovnými Cirkvi – štatistiky hovoria o viac než 95 percentách – obviňujúc ich, že chcú úmyselne dávať falošný obraz, akoby toto zlo zasiahlo iba Katolícku cirkev. Ja by som však naopak chcel živo poďakovať tým mediálnym pracovníkom, ktorí boli čestní a objektívni a snažili sa odhaliť týchto vlkov a dať hlas obetiam. Aj keby tu išlo iba jeden jediný prípad zneužitia – čo je už samo o sebe obludnosť – Cirkev žiada nemlčať a priniesť to objektívne na svetlo, pretože najväčší škandál v tejto veci je zakrývanie pravdy.
Spomeňme si všetci, že iba vďaka stretnutiu s prorokom Nátanom Dávid porozumie závažnosti svojho hriechu. Dnes potrebujeme nových Nátanov, ktorí by pomohli mnohým Dávidom prebudiť sa z pokryteckého a zvráteného života. Prosím, pomôžme Svätej Matke Cirkvi v jej náročnej úlohe, čiže rozpoznať skutočné prípady ich odlíšením od tých falošných, odlíšiť obvinenia od očierňovaní, rozhorčenia od podsúvaní, pošepkávania od nactiutŕhaní. Je to úloha dosť náročná, pretože skutoční vinníci sa vedia starostlivo ukryť, až do tej miery, že mnoho žien, matiek a sestier ich nedokáže odhaliť ani v tých najbližších osobách: manželoch, kmotroch, dedoch, strýkoch, bratoch, susedoch, učiteľoch… Aj obete, cielene vytypované ich koristníkmi, často uprednostňujú mlčanie a doslova sa v strachu dostávajú do poručia hanby a hrôzy z opustenosti.
A tým, ktorí zneužívajú maloletých chcem povedať: obráťte sa a vydajte sa ľudskej spravodlivosti, a pripravte sa na Božiu spravodlivosť, pamätajúc na Kristove slová: «Pre toho, kto by pohoršil jedného z týchto maličkých, čo veria vo mňa, bolo by lepšie, keby mu zavesili mlynský kameň na krk a ponorili ho do morskej hlbiny. Beda svetu pre pohoršenie! Pohoršenia síce musia prísť, ale beda človeku, skrze ktorého pohoršenie prichádza!» (Mt 18,6-7).
Drahí bratia a sestry, teraz mi dovoľte hovoriť aj o ďalšom súžení, a to o nevere tých, ktorí zrádzajú svoje povolanie, svoju prísahu, svoje poslanie, svoje zasvätenie sa Bohu a Cirkvi; tých, ktorí sa skrývajú za dobré úmysly, aby zasadzovali údery svojim bratom a zasievali kúkoľ, rozdelenie a zmätok; osoby, ktoré si vždy nájdu ospravedlnenia, dokonca logické, ba i duchovné, aby pokračovali nerušene cestou záhuby.
A toto nie je novinka v dejinách Cirkvi. Svätý Augustín hovoriac o dobrej pšenici a kúkoli potvrdzuje: „Veríte snáď, bratia moji, že kúkoľ nemôže nedosiahnuť až na biskupské katedry? Veríte snáď, že sa týka len nižších vrstiev a nie tých vyšších? Kiež nebo nedopustí, že by sme sa stali kúkoľom! […] Aj na biskupských stolcoch je pšenica i kúkoľ; a medzi rôznymi spoločenstvami veriacich je pšenica a je tam i kúkoľ“ (Sermo 73,4: PL 38, 472).
Tieto slová svätého Augustína nás vyzývajú pamätať na príslovie: „Cesta do pekla je dláždená dobrými úmyslami“; a pomáhajú nám pochopiť, že Pokušiteľ, Veľký Žalobca, je ten, ktorý rozdeľuje, rozsieva rozbroje, podsúva nepriateľstvo, presviedča deti a vedie ich k pochybovaniu.
V skutočnosti za týmito rozsievačmi kúkoľa nájdeme takmer vždy tých tridsať strieborných mincí. Hľa, tu nás postava Dávida privádza k Judášovi Iškariotskému, ďalšiemu vyvolenému Pánom, ktorý predáva a vydáva na smrť svojho pána. Dávid, hriešnik a Judáš Iškariotský budú vždy prítomní v Cirkvi, nakoľko predstavujú slabosť, ktorá je súčasťou nášho ľudského bytia. Sú to ikony hriešnikov a zločinov spáchaných osobami vyvolenými a zasvätenými. Zjednotení v závažnosti hriechu, líšia sa však v obrátení. Dávid sa obrátil spoliehajúc sa na Božie milosrdenstvo, kým Judáš spáchal samovraždu.
Každý z nás teda, aby sme dali zažiariť svetlu Kristovmu, máme povinnosť bojovať proti každej duchovnej skazenosti, ktorá „je horšia ako pád hriešnika, pretože ide o slepotu, ktorá je pohodlnú a sebestačnú, kde na konci sa zdá byť všetko dovolené: podvod, ohováranie, sebectvo a toľko jemných foriem sebastrednosti, pretože „aj Satan sa maskuje za anjela svetla“ (2 Kor 11,14). Takto skončil svoje dni Šalamún, zatiaľ čo veľký hriešnik Dávid vedel prekonať svoje utrpenie“ (Apoštolská exhortácia Gaudete et exsultate, 165).
„Drahí bratia a sestry, keď som hovoril o svetle, o súženiach, o Dávidovi a Judášovi, chcel som zvýrazniť hodnotu uvedomelosti, ktorá sa musí pretransformovať do povinnosti bdelosti a ochrany zo strany tých, ktorí v cirkevnom a zasvätenom živote vykonávajú službu riadenia. V skutočnosti, sila akejkoľvek inštitúcie nespočíva v tom, že je zložená z dokonalých ľudí (toto je nemožné), ale v jej vôli neustále sa očisťovať; v jej schopnosti pokorne uznať chyby a napraviť ich; v jej schopnosti povstať z pádov; v pohľade na svetlo Vianoc, ktoré vychádza z jasličiek v Betleheme, prechádza dejinami a prichádza až k Parúzii.
Je teda nevyhnutné otvoriť naše srdce pravému svetlu, Ježišovi Kristovi – svetlu, ktoré môže ožiariť život a premeniť naše temnoty na svetlo; svetlu dobra, ktoré víťazí nad zlom; svetlu lásky, ktorá premáha nenávisť; svetlu života, ktoré poráža smrť; Božiemu svetlu, ktoré premieňa na svetlo všetko a všetkých; svetlu nášho Boha: chudobného a bohatého, milosrdného a spravodlivého, prítomného a skrytého, malého a veľkého.“
Pripomeňme si nádherné slová sv. Makaria Veľkého, egyptského púštneho otca zo 4. storočia: „Boh sa stal maličkým! Nedostihnuteľný a nestvorený, sa vo svojej nekonečnej a nepredstaviteľnej dobrote vtelil a umenšil. Vo svojej láskavosti zostúpil zo svojej slávy. Ako je nepochopiteľnou jeho veľkosť, tak je ňou aj jeho malosť“.
Vianoce sú sviatkom „veľkého Boha, ktorý sa stal maličkým, a vo svojej nepatrnosti neprestáva byť veľkým. A v tejto dialektike veľkého a malého spočíva Božia neha. … Veľký Boh sa stáva maličkým, nestráca sa veľkosti a naďalej sa zmenšuje (František 14.12.2017)
Vianoce nám každý rok darujú istotu o tom, že Božie svetlo bude aj naďalej žiariť aj napriek ľudskej úbohosti; istotu, že Cirkev vyjde z týchto trápení ešte oveľa krajšia, očistená a oslnivá. Pretože všetky hriechy, pády a zlo spáchané niektorými synmi Cirkvi, nikdy nebudú môcť zatieniť krásu jej tváre, naopak, poskytnú dokonca istý dôkaz, že jej sila nespočíva v nás, ale že spočíva predovšetkým v Ježišovi Kristovi, Spasiteľovi sveta a Svetle vesmíru, ktorý ju miluje a daroval za ňu svoj život. Vianoce poskytujú dôkaz o tom, že závažné zlá spôsobené niektorými osobami, nebudú môcť nikdy zatieniť všetko to dobro, ktoré Cirkev uskutočňuje nezištne vo svete. Vianoce dávajú istotu, že skutočná sila Cirkvi a našej dennodennej práce, mnohokrát ukrytej, spočíva v Duchu Svätom, ktorý ju vedie a ochraňuje v priebehu storočí, premieňajúc dokonca hriechy na príležitosti k odpusteniu, pády v príležitosti k obnove, zlo v príležitosť k očisteniu a víťazstvu.
Ďakujem a požehnané Vianoce všetkým!“
Pri záverečnom stisku ruky s každým z prítomných členov Rímskej kúrie pápež František každému podaroval výtlačok Kompendia asketickej a mystickej teológie od Adolphe Tanquereyho v najnovšom talianskom vydaní.
(Ďalšie časti budú doplnené)