2.6..2016 obnova pre kňazov Druhá meditácia: Záchytné miesto milosrdenstva
(Bazilika Santa Maria Maggiore, 2. júna 2016, 12.00)
Po tom, ako sme sa modlili zameraní na tú „zahanbenou dôstojnosťou“ a „dôstojnou hanbou“, ktorá je ovocím Milosrdenstva, pokračujeme touto meditáciou o „záchytnom mieste milosrdenstva“. Je to jednoduché. Mohol by som povedať jednu vetu a odísť, lebo je len jedno: zachytávačom milosrdenstva je náš hriech. Je to také jednoduché. Ale často sa stáva, že náš hriech je ako sitko, ako deravý krčah, z ktorého milosť mihnutím oka odtečie: „Veď dvoch ziel sa dopustil môj ľud: mňa opustil, prameň živých vôd, aby si vykopali popraskané cisterny, ktoré vodu udržať nemôžu“ (Jer 2,13). Z tohto dôvodu Pán hovorí Petrovi o nevyhnutnosti „odpúšťať sedemdesiatsedem ráz“ (porov. Mt 18,22).
Boh sa v odpúšťaní neunaví, ale sme to my, ktorí sa unavujeme žiadať o odpustenie. Boh sa v odpúšťaní neunaví ani vtedy, keď vidí, že sa jeho milosti nepodarilo zapustiť silné korene v pôde nášho srdca; keď vidí, že cesta je neschodná, plná buriny a kamenia. Je to jednoducho preto, že Boh nie je pelagián, a preto sa v odpúšťaní neunaví. Nanovo sa vracia a nanovo zasieva svoje milosrdenstvo a odpustenie, znova, znova a znova… sedemdesiatsedem ráz.
Pre-tvorené srdcia
Predsa len však môžeme pokročiť v [chápaní] Božieho milosrdenstva, ktoré je vždy „väčšie než je naše vedomie“ hriechu. Pán sa nielenže neunaví vo svojom odpúšťaní, ale svojím odpúšťaním spôsobuje aj obnovu v inom smere. Nové víno svojho milosrdenstva totiž vlieva do nových mechov, ktoré sú bez záplaty, nie prestarnuté. Samotné mechy sa tak v podstate stávajú jeho milosrdenstvom: milosrdenstvom, ktoré sme zažili a ktoré uskutočňujeme, keď pomáhame druhým. Srdce, ktoré zažilo milosrdenstvo, nie je srdcom plným záplat, ale naskrze novým, pre-tvoreným srdcom. O tomto srdci Dávid hovorí: „Bože, stvor vo mne srdce čisté a v mojom vnútri obnov ducha pevného“ (Ž 51,12). Toto nové, pre-tvorené srdce je dobrou nádobou.
Liturgia vystihuje ducha Cirkvi v slovách tej nádhernej modlitby: „Bože, obdivuhodne si nás stvoril na svoj obraz a ešte obdivuhodnejšie si nás vykúpil“ (porov. Veľkonočná vigília, Modlitba po prvom čítaní). Takto je toto druhé stvorenie ešte obdivuhodnejšie než to prvé. Takéto pre-tvorené srdce vie, že bolo nanovo stvorené zásluhou splynutia jeho úbohosti s Božím odpustením a preto „je srdcom, ktoré milosrdenstvo dostalo a milosrdenstvo dáva“. Je to tak: zakusuje dobrodenia milosti pôsobiacej na jeho ranu a jeho hriech; cíti že milosrdenstvo uzmieruje jeho previnenie; zvlažuje láskou jeho vyprahnutosť, roznecuje jeho nádej.
Preto, keď takéto srdce – v tom istom čase a tou istou milosťou – odpúšťa druhému, ktorý sa voči nemu previnil, a má súcit s tými, ktorí sú tiež hriešnikmi, znamená to, že milosrdenstvo zapustilo korene do dobrej pôdy, v ktorej sa voda nestráca, ale dáva život. Pri praktizovaní tohto milosrdenstva, ktoré napráva zlo druhého, nikto nie je osožnejší pri jeho liečbe než ten, kto má živú skúsenosť, ako bol raz sám objektom milosrdenstva, keď sa dopustil rovnakého zla.
Pozri sa na seba; pripomeň si svoj príbeh, prerozprávaj si svoj príbeh, a tam nájdeš veľa milosrdenstva. Vidíme, že spomedzi tých, čo pracujú s ľuďmi bojujúcimi so závislosťou sú zvyčajne práve tí, čo sami raz boli závislí a zo závislosti sa vymanili, tými, čo dokážu závislých lepšie pochopiť, lepšie im pomôcť a požiadať o pomoc ďalších. A najlepším spovedníkom býva zvyčajne ten, kto sa sám dobre spovedá. A môžeme si položiť otázku: ako sa spovedám ja? Takmer všetci veľkí svätci boli veľkými hriešnikmi alebo – ako sv. Terezka – boli si vedomí, že len čisto zásluhou predchádzajúcej milosti sa hriechu nedopustili.
Takže pravou nádobou milosrdenstva je samotné to milosrdenstvo, ktoré dotyčný prijal a ktoré mu pretvorilo srdce; to je ten „nový mech“, o ktorom hovorí Ježiš (porov. Lk 5,37) – tá „vyčistená studňa“.
Týmto sa dostávame k tajomstvu Syna, Ježiša, ktorý je Otcovým milosrdenstvom, ktoré sa stalo telom. Definitívny obraz záchytného miesta milosrdenstva nachádzame cez rany vzkrieseného Pána, obraz stôp hriechu, ktorý Boh napravil; stôp, ktoré úplne nezmiznú, no ani sa opäť nezapália: sú jazvou, ale nie hnisajúcou ranou. Pánove rany. Svätý Bernard má dve nádherné kázne o Pánových ranách. Tam, v Pánových ranách, nachádzame milosrdenstvo. On je odvážny, hovorí: Cítiš sa stratený? Cítiš sa zle? Vstúp tam, vstúp do útrob Pána a tam nájdeš milosrdenstvo.
V tej „citlivosti“ vlastnej jazvám, ktoré nám pripomínajú zranenie bez toho, aby sme cítili veľkú bolesť, ako aj jeho vyliečenie nezabúdajúc na našu krehkosť, tam má svoje sídlo Božie milosrdenstvo: v našich jazvách. Pánove rany, ktoré stále ostávajú, si odniesol so sebou: krásne telo, modrín na ňom niet, ale rany si chcel so sebou vziať. A naše jazvy. Nám všetkým sa stane, ak ideme na lekársku prehliadku a máme nejakú jazvu, lekár nám vraví: „A táto operácia bola kvôli čomu?“ Pozrime na jazvy duše: tento zákrok, ktorý si spravil ty tvojím milosrdenstvom, [ranu], čo si uzdravil ty…
V citlivosti vzkrieseného Krista, ktorý si zachováva svoje rany, nielen na nohách a rukách, ale aj na svojom srdci, ktoré je srdcom zjazveným, nachádzame správny zmysel hriechu i milosti. Tam, v zjazvenom srdci. Keď kontemplujeme Pánovo doráňané srdce, odzrkadľujeme sa v ňom. Naše a jeho srdce sa podobajú, pretože obe sú zranené a oživené. Vieme však, že Ježišovo srdce bolo čisto láskou a bolo zranené, keďže akceptovalo, že bude zranené; naše srdce však bolo čisto ranou, a uzdravilo sa, lebo akceptovalo, že je milované. V tom prijatí sa vytvára záchytné miesto milosrdenstva.
Naši svätci prijali milosrdenstvo
Môže nám byť osožné kontemplovať iných, ktorí si milosrdenstvom nechali pretvoriť srdce, a sledovať, cez aké záchytné miesto ho prijali.
Pavol ho prijal zachytené na jeho tvrdom a neoblomnom súde, vyformovanom pod vplyvom Zákona. Tvrdosť súdu dohnala Pavla k prenasledovaniu iných. Milosrdenstvo ho ale pretvorilo natoľko, že zatiaľ čo sa na jednej strane stáva hľadačom tých najvzdialenejších, s mentalitou pohanov, na druhej strane je zároveň človekom, ktorý vie najlepšie pochopiť tých, čo boli ako predtým on, a byť voči nim milosrdný. Pavol chcel byť považovaný hoc aj za „prekliateho“, len aby zachránil svojich. Jeho súd sa nakoniec napraví natoľko, že už „nesúdi ani samého seba“, ale necháva sa ospravedlniť Bohom, ktorý je väčší než jeho svedomie, keď sa odvoláva na Ježiša Krista, verného zástancu, od lásky ktorého ho nič a nikto nemôže odlúčiť.
Radikálnosť Pavlových súdov o nepodmienenom Božom milosrdenstve, ktorá prekonáva hĺbkovú ranu, prejavujúcu sa v tom, že máme dva zákony (zákon tela a zákon Ducha), je taká, pretože Pavol je „nádobou“ s mysľou vnímavou na absolútnosť pravdy; zranenou práve tam, kde sa Zákon a Svetlo stávajú pascou. Ten dobre známy „osteň“, ktorý mu Pán neodníme, je práve tým záchytným miestom, v ktorom Pavol prijal Božie milosrdenstvo (porov. 2 Kor 12,7).
Peter prijíma milosrdenstvo vo svojej domýšľavosti, že je múdrym človekom. Skutočne ako skúsený rybár, ktorý vie, kedy je najlepšie loviť ryby a kedy zas nie, bol múdrym mužom. Keď sa plný entuziazmu z toho, ako kráča po mori a zo zázračného rybolovu, priveľmi koncentruje na samého seba, bol to u neho skutočný prejav rozvahy, že dokázal žiadať o pomoc toho, kto ho ako jediný mohol zachrániť. Peter bol uzdravený z hlbokého zranenia, aké len môže človeka postihnúť – zo zapretia priateľa. Možno sa Pavlova výčitka, keď mu vyhadzuje na oči jeho dvojtvárnosť, vzťahovala práve na toto. Zdá sa, že Pavol považoval samého seba za toho najhoršieho, kým nespoznal Krista; Peter však Krista zaprel už po tom, čo ho bol spoznal… A tak, vďaka tomu, že bol Peter uzdravený práve v tomto, pomohlo mu to zmeniť sa na milosrdného Pastiera, na pevnú skalu, na ktorej sa dá vždy stavať, pretože je skalou, ktorá bola slabá a bola ozdravená, nie skalou, ktorá tým slabším dáva potkýnať sa na jej pevnosti.
Peter je učeníkom, ktorého Pán v Evanjeliu najviac napráva. Je najviac „palicovaný“! Napráva ho neustále až do samého konca: „Čo teba do toho?“ – priam takto! – „Ty poď za mnou!“ (Jn 21,22). Tradícia nám hovorí, že sa mu znova zjavil, keď Peter utekal z Ríma. Spôsob Petrovho ukrižovania hlavou smerom nadol je azda tým najvýstižnejším znakom tohto záchytného miesta, ktorým je jeho tvrdá hlava. Preto, aby mohol získať milosrdenstvo, Peter sa dáva dolu hlavou zatiaľ čo vydáva najväčšie svedectvo lásky k svojmu Pánovi. Peter nechce zakončiť svoj život slovami: „Poučil som sa“, ale skôr: „Pretože sa moja hlava nikdy nepoučí, dávam ju nadol“. Najvyššie sa teda dostali nohy umyté Pánom. Tieto nohy sú pre Petra záchytným miestom, skrze ktoré získava milosrdenstvo svojho priateľa a Pána.
Ján bude uzdravený zo svojej pýchy chcieť naprávať zlo ohňom. Z človeka, ktorý bol „synom hromu“ (Mk 3,17), sa nakoniec stane ten, čo píše „deti moje“ a javí sa ako jeden z tých dobrosrdečných starčekov, ktorí hovoria len o láske.
Augustín bol uzdravený vo svojej nostalgii, že sa oneskoril na stretnutie: toto mu spôsobovalo veľké utrpenie a v tej nostalgii bol uzdravený. „Neskoro som ťa začal milovať“; a nachádza ten kreatívny spôsob ako zaplniť láskou ten zameškaný čas, keď píše svoje Vyznania.
Františkovi sa dostávalo stále viac a viac milosrdenstva v rôznych momentoch jeho života. Azda tým definitívnym záchytným miestom, ktoré sa stáva skutočnými ranami, viac než pobozkať malomocného, zasnúbiť sa s pani chudobou a vnímať každé stvorenie ako svoju sestru, bolo to, že musel spravovať v milosrdnom tichu Rád, ktorý založil. Tu nachádzam veľkú Františkovu hrdinskosť: musieť spravovať v milosrdnom tichu Rád, ktorý založil. Toto je jeho najväčšie záchytné miesto milosrdenstva. František videl, že medzi jeho bratmi vzniká rozdelenie, hoci všetci berú do rúk tú istú zástavu chudoby. Diabol nás provokuje k vzájomným hádkam pri obraňovaní tých najsvätejších vecí, no „s nedobrým duchom“.
Ignác bol uzdravený vo svojej márnomyseľnosti. A ak toto bolo tým zachytávačom, môžeme si len domyslieť, aká veľká musela byť tá túžba po márnej sláve, ktorá sa premenila na také úsilie o väčšiu slávu Boha.
V Denníku vidieckeho farára Bernanos podáva príbeh istého farára na dedine, inšpirovaný životom svätého farára z Arsu [Jána Máriu Vianneya]. Nájdeme v ňom dva veľmi pekné úseky, ktoré zachytávajú intímne myšlienky farára v posledných chvíľach jeho náhlej choroby: „V posledných týždňoch, ktoré mi Boh dopraje, aby som mohol pokračovať v nesení zodpovednosti za farnosť … sa budem snažiť byť menej ustarostený o budúcnosť, budem pracovať len a len pre prítomnosť. Tento typ práce sa zdá byť pre mňa vhodným… Veď napokon, iba v malých veciach bývam úspešný. Ak som býval často pokúšaný znepokojovaním sa, teraz musím uznať, že drobné radosti sú mojím víťazstvom“. To znamená: maličký záchytník milosrdenstva je spojený s drobnými radosťami nášho pastoračného života, kde môžeme prijímať a praktizovať nekonečné Otcovo milosrdenstvo v malých činoch. Malé gestá kňazov.
V inom úseku knihy sa zas píše: „Všetko je dokonané. Ten typ nedôvery, ktorý som prechovával k sebe samému, sa práve rozplynul, verím, že navždy. Boj je skončený. Už naň nevidím nijaký dôvod. Zmieril som sa sám so sebou, s touto troskou, ktorou som. Nenávidieť samého seba je oveľa jednoduchšie, než si človek myslí. Milosť spočíva v tom, že človek zabudne na seba. Ak v nás ale všetka pýcha zomrie, milosť nad milosti bude iba pokorne milovať seba samých, ako jeden akýkoľvek z trpiacich údov Ježiša Krista“. Tu je tá záchytná nádoba: „Pokorne milovať samých seba, ako jeden akýkoľvek z trpiacich údov Ježiša Krista“. Je to bežná nádoba, starý džbán, o zapožičanie ktorej môžeme požiadať tých najchudobnejších.
Farár Brochero – je z mojej vlasti! – blahoslavený Argentínčan, ktorý bude čoskoro vyhlásený za svätého – „dovolil, aby s jeho srdcom pracovalo Božie milosrdenstvo“. Jeho záchytným miestom sa napokon stalo jeho vlastné telo postihnuté leprou. On, ktorý sníval, že umrie cválajúc na koni, keď sa bude brodiť horskou riekou, aby mohol udeliť pomazanie nejakému chorému človeku. Jedna z jeho posledných viet znela: „V tomto živote niet dovŕšenej slávy“. Toto nás donúti premýšľať: „V tomto živote niet dovŕšenej slávy“. „Som veľmi spokojný s tým, čo zo mňa urobil, pokiaľ ide o môj zrak, a veľmi mu za to ďakujem.“ – Oslepol z malomocenstva. – „Keď som ešte býval schopný slúžiť ľuďom, moje zmysly boli zachované neporušené a silné. Dnes, keď už viac slúžiť nedokážem, je mi odopretý jeden zo zmyslov môjho tela. V tomto svete niet dovŕšenej slávy a sme plní bied“.
Často sa stane, že naše plány zostanú stáť na polceste; a predsa, vyjsť sám zo seba, je vždy milosť. Je nám dovolené „nechať veci tak“, aby ich následne požehnal a zdokonalil Pán. Nesmieme byť priveľmi ustarostení. Takto sa dokážeme otvoriť bolestiam i radostiam našich bratov. Kardinál Van Thuanpovedal, že keď bol vo väzení, Pán ho učil rozlišovať medzi „Božími vecami“, ktorým ako kňaz a biskup – kým bol ešte na slobode – oddal svoj život, a Bohom samým, ktorému sa oddal, keď bol vo väznení (porov. Päť chlebov a dve ryby, San Paolo 1997). A takto by sme mohli pokračovať so svätými a hľadať, aké bolo ich záchytné miesto milosrdenstva. Ale teraz prejdeme k Panne Márii: sme v jej dome!
Mária ako nádoba a prameň milosrdenstva
Vystupujúc po schodisku svätých pri pátraní po nádobách milosrdenstva, prichádzame k Panne Márii. Ona prestavuje jednoduchú a pritom dokonalú nádobu, ktorá v sebe uchováva a ďalej rozdáva milosrdenstvo. Jej slobodné „áno“ pre milosť je opačným obrazom k hriechu, ktorý priviedol márnotratného syna k ničote. Ona uchováva vo svojej plnosti to milosrdenstvo, ktoré je súčasne veľmi vlastné jej, veľmi vlastné nám a veľmi vlastné Cirkvi. Ako potvrdzuje v Magnifikate: vie, že sa ňu láskavo zhliadlo pre jej poníženosť a dokáže vidieť ako Božie milosrdenstvo dosiahne všetky generácie. Dokáže vidieť, ako milosrdenstvo koná, a cíti sa byť spolu s celým Izraelom týmto milosrdenstvom „prijatá“. Uchováva v sebe pamäť a prísľub nekonečného Božieho milosrdenstva voči svojmu ľudu. Jej Magnifikat je modlitbou neporušeného, nederavého srdca, ktoré hľadí na dejiny a na každú osobu v nich s materským milosrdenstvom.
Keď mi mexický ľud dožičil byť chvíľu osamote v Máriou, s pohľadom upretým na Pannu Máriu Guadalupskú – ktorá sa pozerala zas na mňa – prosil som ju za vás, drahí kňazi, aby ste boli dobrými kňazmi. Už som to veľakrát spomínal. V príhovore k biskupom som povedal, že som dlho rozjímal o tajomstve Máriinho pohľadu, o jej nežnosti a vľúdnosti, ktoré nám dodávajú odvahu, aby sme dovolili Božiemu milosrdenstvu prísť k nám. Chcem vám teraz pripomenúť niekoľko „spôsobov“, ako sa Panna Mária pozerá zvlášť na svojich kňazov, lebo skrze nás sa chce pozerať na svoj ľud.
Keď sa na nás Mária pozerá, človek sa cíti byť prijatý v jej lone. Učí nás, že „jediná sila schopná dobyť srdcia ľudí je Božia neha. To, čo očarúva a priťahuje, čo ohýba a víťazí, čo otvára a vyslobodzuje z okov nie je sila náčinia alebo tvrdosť zákona, ale všemohúca slabosť Božej lásky, ktorá je neodolateľnou silou lahodnosti a nezvrátiteľným prísľubom milosrdenstva“ (Príhovor biskupom Mexika, 13. februára 2016). To, čo jej národy hľadajú v očiach Márie, je „lono, do ktorého ľudia, večné siroty a vydedenci, prichádzajú, aby hľadali ochranu, domov“. So spôsobmi, akými sa Mária pozerá je spojené aj to, že miesto, do ktorého sa vchádza skrze jej zrak, je jej lono, nie súdna sieň či poradná miestnosť profesionálov.
Ak niekedy zbadáte, že sa váš zrak zatvrdil – kvôli práci, kvôli únave… stáva sa to všetkým –, pretože keď sa priblížite k ľuďom vnímate, že je vám to nepríjemné, alebo dokonca nepocítite nič, zastavte sa a pozrite sa opäť na Máriu očami tých najmenších spomedzi jej ľudí, ktorí žobronia o prístup do jej lona. A ona očistí váš zrak zo „šedého zákalu“, ktorý bráni vidieť v dušiach Krista; vylieči vám zrak z krátkozrakosti, ktorá spôsobuje, že sú potreby druhých – tých, čo patria vtelenému Pánovi – vnímané ako nepríjemné, a vylieči vás z každej ďalekozrakosti, ktorá nevidí detaily, „malé písmenká“, v ktorých ale ide o dôležité skutočnosti týkajúce sa života Cirkvi a rodiny. Pohľad Panny Márie uzdravuje.
Druhý spôsob ako sa Mária pozerá, je spojený s tkaním: Mária pozoruje tkajúc, t. j. pozerajúc sa ako môže všetko to, čo jej ľud prináša, skombinovať pre konečné dobro. Mexickým biskupom som povedal, že „Boh votkal do plášťa mexickej duše tvár svojho zjavu v ‘Morenite’ [ľudové označenie Panny Márie Guadalupskej] použijúc niť nesúcu v sebe miešanecký charakter vášho ľudu“. Duchovný učiteľ nás učí, že to, čo sa tvrdí o Márii v osobnom zmysle, tvrdí sa o univerzálnej Cirkvi a o každej duši osobitne (porov. Izák zo Stelly, Serm. 51:PL 194, 1862-1863.1865).
Vidiac ako Boh utkal tvár a postavu Panny Márie Guadalupskej v tilme [plášti] Juana Diega, môžeme následne v modlitbe kontemplovať, ako utkáva našu dušu a život Cirkvi. Hovoria, že sa nedá zistiť, ako bol obraz „namaľovaný“. Vyzerá, akoby bol odtlačený. Páči sa mi predstava, že zázrak [v Guadalupe] nespočíval iba v „odtlačení či namaľovaní obrazu štetcom“, ale že „sa nanovo vytvoril celý plášť“; že bol premenený od vrchu po spodok a že každá nitka – ktoré sa ženy učia tkať už od mala a ktoré na utkanie jemnejšej vrchnej časti plášťa používajú vlákna zo samého stredu agáve (nite sa získavajú z jej listov) – sa premenila na svojom mieste, no pritom prevzala pôvodné odtiene. Každá takáto niť utkaná dokopy s ostatnými niťami, premenenými rovnakým spôsobom, zjavili tvár a celú postavu Madony, spolu so všetkým, čo je okolo.
Milosrdenstvo robí to isté s nami: „nemaľuje“ nám zvonku tvár s výzorom dobrých, nerobí photoshop, ale tými istými niťami našich nedostatkov – s nimi! – a hriechov – s nimi! –, votkanými dohromady s láskou Otca, nás utkáva tým spôsobom, že sa naša duša obnovuje prinavrátením jej pravého obrazu – obrazu Ježiša. Buďte preto kňazmi, ktorí budú „schopní napodobňovať slobodu Boha tým, že si zvolia to, čo je pokorné, aby navonok prejavili vznešenosť jeho tváre, a aby ste boli schopní napodobňovať božiu trpezlivosť, keď budete utkávať tým jemným vláknom ľudskosti, s akou sa stretávate, toho nového človeka, na ktorého vaša krajina čaká. Nenechajte sa zviesť márnou snahou zameniť ľud – je to naše pokušenie: „Požiadam biskupa, aby ma presunul…“ akoby Božia láska nemala dosť sily zmeniť ich sama“ (Príhovor biskupom Mexika, 13. februára 2016).
Tretí spôsob – akým sa pozerá Panna Mária – sa týka pozornosti: Mária sa pozerá pozorne, vkladá sa celá a úplne sa venuje tomu, koho má pred sebou; ako matka, ktorá nespúšťa oči zo svojho milovaného synčeka, ktorý jej čosi rozpráva. A aj mamy, keď je dieťa veľmi malé, napodobňujú hlas synčeka, aby z neho dostali slová, robia sa maličkými.
„Guadalupská tradícia učí – a pokračujem s odkazom na Mexiko -, že ‚Morenita’ si uchováva pohľady tých, ktorí ju kontemplujú, odráža tvár tých, ktorí sa s ňou prídu stretnúť. Treba sa naučiť, že v každom človeku, ktorý sa snaží hľadať Boha, je niečo neopakovateľné – nie všetci na neho hľadia rovnakým spôsobom. Je na nás, aby sme samých seba nespravili nepreniknuteľnými pre tieto pohľady. Kňaz, farár, ktorý sa spraví nepreniknuteľným pre pohľady, je uzatvorený sám v sebe. «Je treba, aby sme v nás uchovávali každý jeden z nich, udržiavali ich v srdci, ochraňovali ich. Len Cirkev schopná obraňovať tvár ľudí, ktorí klopú na jej dvere, je schopná hovoriť o Bohu» (tamtiež). Ak ty nie si schopný chrániť tvár ľudí, ktorí klopú na dvere, nebudeš im schopný hovoriť o Bohu. Ak nerozlúštime ich utrpenia, ak si neuvedomíme ich potreby, nebudeme im môcť ponúknuť nič. Bohatstvo, ktoré máme, sa rozplynie, keď sa stretneme s málom tých, ktorí žobrú; takéto stretnutie sa uskutočňuje presne v našom srdci Pastierov“ (tamtiež).
Biskupom som povedal, aby venovali pozornosť vám, svojim kňazom, „aby vás nenechali vystavených osamelosti a pocitu opustenosti, pocitu koristi svetáckosti, ktorá požiera srdce“ (tamtiež). Svet na nás pozorne hľadí, no len preto, aby nás „zhltol“, aby z nás urobil konzumentov… Všetci potrebujeme, aby sa nám dostávalo pozornosti, nezištného záujmu, hovoríme. „Dávajte pozor – hovoril som biskupom – a učte sa čítať v pohľadoch vašich kňazov, aby ste sa s nimi mohli radovať, keď budú pociťovať radosť a chcieť vám vyrozprávať všetko, ‚čo robili a učili’ (Mk 6,30); a tiež, aby sa nestiahli do seba, keď sa budú cítiť tak trochu pokorení a nezmôžu sa na nič iné než plač, lebo zapreli Pána (porov. Lk 22,61-62); tiež, aby ste ich podporovali, […] v spoločenstve s Kristom, keď niekto zdrvený odíde ‚v noci’ (porov. Jn 13,30) s Judášom. V takých situáciách, milí biskupi, nech vašim kňazom nikdy nechýba vaša otcovská láska. Pomáhajte medzi nimi pestovať spoločenstvo; dopomôžte ich talentom k zdokonaleniu; zapojte ich do veľkých záležitostí, lebo srdce apoštola nebolo utvorené pre malé veci“ (tamtiež).
Nakoniec, ako sa pozerá Mária? Máriin pohľad je „integrálnym“, t. j. zahŕňa všetko – našu minulosť, prítomnosť i budúcnosť. Jej pohľad nie je fragmentový: milosrdenstvo dokáže vidieť v celosti a vie rozpoznať, čo je nevyhnutné. Ako Mária v Káne, ktorá vopred vytušila, čo za následok bude mať nedostatok vína na svadbe, a prosí Ježiša, aby zakročil – a to bez toho, aby si jej intervenciu niekto všimol –, tak aj celý náš život kňazstva môžeme vnímať ako „predvídaný milosrdenstvom“ Márie. Ona predvídajúc naše vlastné nedostatky nás obdarila všetkým, čo teraz vlastníme. Ak je v našom živote trochu „dobrého vína“, nie je to našou zásluhou, ale zásluhou Máriinho „predvídavého milosrdenstva“; toho milosrdenstva, o ktorom spieva v Magnifikate: ako Pán „zhliadol na poníženosť svojej služobnice“ a „pamätá na svoje milosrdenstvo“, „milosrdenstvo z pokolenia na pokolenie“ zahŕňajúce chudobných a utláčaných (porov. Lk 1,46-55). Máriino čítanie dejín je čítaním dejín ako milosrdenstva.
Môžeme zakončiť tým, že sa pomodlíme Salve Regina [Hymnus Zdravas’ Kráľovná], v ktorej zvolaniach opakovanie zaznieva duch Magnifikatu. Ona je Matkou milosrdenstva, je náš život, sladkosť a naša nádej. A keď by ste vy kňazi mali ponuré, nepekné okamihy, keď by ste nevedeli, ako sa vyrovnať v najosobnejšej hĺbke vášho srdca, nepoviem len „hľaďte na Matku“, to musíte urobiť, ale: „choďte tam a nechajte ju, aby sa na vás pozerala ona, v tichu, aj keby ste zadriemali. To umožní, že v tých nepekných momentoch, možno s mnohými chybami, ktoré ste spravili, a ktoré vás priviedli až do toho bodu, celá tá nečistota sa stane záchytným miestom milosrdenstva. Nechajte na sebe spočinúť Máriin pohľad“.
Jej milosrdné oči sú tie, ktoré sú pre nás tou najlepšou nádobou milosrdenstva v tom zmysle, že z nich môžeme piť zhovievavý a láskavý pohľad, po ktorom cítime taký smäd, aký len možno cítiť po pohľade niekoho. Tie oči plné milosrdenstva nám tiež dávajú vidieť, ako koná Božie milosrdenstvo v dejinách ľudstva a objaviť v tvárach ľudí Ježišovu tvár. V Márii nachádzame zasľúbenú zem – Kráľovstvo milosrdenstva ustanovené Pánom –, ktoré zažívame už počas nášho života návratom z exilu, do ktorého sme boli zahnaní hriechom. Vedení Máriou za ruku a držiac sa jej plášťa.
Mám vo svojej pracovni krásny obraz, ktorý mi daroval otec Rupnik, on ho vytvoril, „Synkatabasis“: je to ona, ktorá necháva Ježiša zostupovať a jej ruky sú ako schodíky. Ale to, čo sa mi páči najviac, je to, že Ježiš má v jednej ruke plnosť Zákona a druhou sa pridŕža plášťa Panny Márie: aj on sa drží plášťa Panny Márie. A ruská tradícia, mnísi, starí ruskí mnísi nám hovoria, že v duchovných tiesňach treba nájsť útočisko pod plášťom Panny Márie. Prvá mariánska antifóna na Západe je táto: „Sub tuum praesidium“ (Pod tvoju ochranu). Plášť Panny Márie. Nehanbiť sa, nerobiť veľké reči, byť tam a nechať sa prikryť, nechať na sebe spočinúť jej pohľad. A plakať. Keď nájdeme kňaza, ktorý je tohto schopný, ísť k Panne Márii a plakať, s mnohými hriechmi, môžem povedať: je to dobrý kňaz, lebo je dobrý syn. Bude dobrý otec.
Vedení Máriou za ruku a pred jej očami môžeme s radosťou ospevovať veľkosť Pána. Môžeme mu povedať: Moja duša ti spieva, Pane, lebo si láskavo zhliadol na pokoru a poníženosť svojho služobníka. Som blahoslavený, lebo si mi odpustil! Tvoje milosrdenstvo, ktoré si mal so všetkými tvojimi svätými a s celým tvojím verným ľudom, prišlo aj ku mne. Poblúdil som, hľadajúc samého seba v nadutosti môjho srdca, no nerobil som si nároky na žiadny trón, Pane, ale jedinou slávou pre mňa bude, keď ma tvoja Matka objíme, zahalí do svojho plášťa a bude ma držať blízko svojho srdca. Túžim byť tebou milovaný ako jeden z mnohých pokorných tvojho ľudu, sýtiť tvojím chlebom tých, čo sú hladní po tebe. Rozpomeň sa, Pane, na svoju zmluvu milosrdenstva s tvojimi synmi, kňazmi tvojho ľudu. Kiež spolu s Máriou môžeme byť znakom a sviatosťou tvojho milosrdenstva.