18.5.2024 Pápež zahájil návštevu Verony stretnutím s kňazmi a rehoľníkmi: Prinášajte všetkým Božie odpustenie!
„Chcel som začať tým, že pozdravím tieto ženy, ktoré sú klauzúrnymi sestrami. V kláštornom svete človek nestráca radosť. Sú láskavé, nikdy neohovárajú“.
Získané povolanie a vykonávané poslanie
V príhovore ku kňazom sa pápež zastavil pri dvoch bodoch prijatého volania, ktoré treba vždy prijať, a poslania, ktoré treba vykonávať vždy s odvahou. Nikdy nestrácajme úžas nad povolaním, dodal, spomeňme si na deň, keď nás Pán povolal. „To nám prináša radosť. Dokonca aj slzy radosti v okamihu povolania. Túto spomienku musíme mať stále na pamäti“.
Pápež preto varoval: „Ak toto vedomie a túto spomienku stratíme, riskujeme, že do stredu pozornosti postavíme seba namiesto Boha. Bez tejto pamäti riskujeme, že sa budeme zaoberať projektmi a aktivitami, ktoré slúžia skôr našim vlastným cieľom než cieľom evanjelia. Riskujeme, že budeme žiť apoštolát v logike presadzovania seba samého a hľadaní konsenzu, dokonca sa budeme snažiť urobiť kariéru, namiesto toho, aby sme svoj život venovali evanjeliu a slobodnej službe cirkvi. On si nás vyvolil“.
Po prijatí povolania nasleduje odvážne nasadenie do misie, vyzval zasvätených pápež a povedal: „Všetci vieme, že prichádzajú aj ťažké chvíle, sú chvíle temnoty, chvíle opustenosti… V týchto temných chvíľach si spomeňte na prvé volanie a čerpajte silu z neho. Keď je táto skúsenosť spomienky na prvé volanie v nás dobre zakorenená, potom môžeme byť odvážni v misii, ktorú treba vykonať“
Preto tiež pápež všetkých vyzval, aby sa vo chvíľach sklamania nezastavovali, ale vzdorovali.
Odvaha veronskej cirkvi
„Odvaha je dar, ktorý táto cirkev dobre pozná. Ak totiž existuje nejaká vlastnosť veronských kňazov a rehoľníkov, potom je to práve podnikavosť, tvorivosť, schopnosť stelesňovať proroctvo evanjelia“. Pápež pripomenul mnoho kňazov, rehoľníkov a laikov 19. storočia, ktorých dnes môžeme uctievať ako svätých a blahoslavených. Svedkami viery, ktorí vedeli spojiť hlásanie slova s veľkorysou a súcitnou službou núdznym, so sociálnou tvorivosťou, ktorá viedla k vzniku vzdelávacích inštitúcií, nemocníc, opatrovateľských domov, hospicov a miest spirituality.
Prinášať všetkým pohladenie Božieho milosrdenstva
Pápež poukázal na týchto svätých mužov a ženy ponorených do búrlivých dejín svojej doby a zopakoval, že vďaka imaginácii lásky oživovanej Duchom Svätým sa im podarilo vytvoriť akési „sväté bratstvo“, ktoré je schopné uspokojovať potreby tých najodstrčenejších a najchudobnejších a starať sa o ich rany. „Táto viera sa premietla do odvahy misie. Tú potrebujeme aj dnes: odvahu svedectva a hlásania, radosť z viery, ktorá tvrdo pracuje v charite, vynaliezavosť cirkvi, ktorá vie pochopiť znamenie našej doby a reagovať na potreby tých, ktorí najviac zápasia. Všetkým, opakujem, všetkým musíme priniesť pohladenie Božieho milosrdenstva“.
Odpúšťajte všetkým!
Pri pohľade na kňazov, ktorí vysluhujú sviatosť pokánia, ich pápež oslovil: „Odpustite všetko. A keď ľudia prichádzajú na spoveď, ‚prosím, netrápte kajúcnikov‘. A odpúšťajte bez toho, aby ste ich nútili trpieť. Cirkev potrebuje odpustenie a vy ste nástrojom odpustenia. Všetkým musíme priniesť pohladenie Božieho milosrdenstva. Zvlášť tým, ktorí sú na okraji spoločnosti. Zvlášť tým, ktorí smädu po nádeji, tým, ktorí sa ocitli nútení žiť na okraji, zranení životom alebo nejakou chybou, ktorú urobili, alebo nespravodlivosťou spoločnosti, ktorá ide vždy na úkor tých najkrehkejších. Odpustite všetkým!“. Keď ku mne príde človek a počujem, že má problém niečo povedať, hovorím: ‚Rozumiem, pokračuj‘. Ja som to síce nepochopil, ale Boh to pochopil“.
„Odpúšťajte bez toho, aby ste spôsobili bolesť, odpúšťajte tak, že otvoríte svoje srdce nádeji. Vás kňazov prosím o toto: Cirkev potrebuje odpustenie a vy ste nástrojom na odpustenie“.
Nezvykajme si na zlo
Pápež sa potom zameral na búrky, ktoré v dnešnej dobe nechýbajú, a zopakoval, že mnohé z nich majú pôvod v hrabivosti, chamtivosti, bezuzdnej snahe uspokojiť svoje ego a sú živené individualistickou, ľahostajnou a násilnou kultúrou. Varoval aj pred rizikom, že zlo sa stane ‚normálnym‘, že si naň zvykneme. „A tak sa stávame spoluvinníkmi! Zlo nie je normálne, nemôže byť normálne“, dodal na vysvetlenie. Preto pripomenul úlohu prijať výzvu a byť odvážny v poslaní.
Buďte svätí a zároveň schopní. Misionár a misionárka nemôžu ísť do neba sami, musia ísť v sprievode zachránených duší“
Verona je mesto lásky: Zasievajte lásku silnejšiu ako nenávisť a smrť
A nakoniec vyslovil prianie akcieschopnej svätosti, živej viery, ktorá s odvážnou láskou rozsieva Božie kráľovstvo v každej situácii každodenného života. „A ak sa Shakespearov génius nechal inšpirovať krásou tohto miesta, aby nám rozprával trýznivý príbeh dvoch milencov, ktorým bránila nenávisť ich rodín, zaviažme sa my kresťania, inšpirovaní evanjeliom, že budeme všade rozsievať lásku silnejšiu ako nenávisť a smrť. Zasievajte lásku silnejšiu ako nenávisť a smrť, dnes je vo svete toľko nenávisti. Snívajte o tom takto: Verona ako mesto lásky. A nech vás Božia láska sprevádza a žehná vám“.