18.2.2015 Homília pápeža Františka na Popolcovú stredu
Vatikán 19. februára – Pri slávení liturgie Popolcovej stredy 18. februára 2015 v Bazilike sv. Sabíny v Ríme predniesol Svätý Otec František nasledovnú homíliu:
Ako Boží ľud začíname cestu Pôstu, obdobia, v ktorom sa snažíme zjednotiť sa hlbšie s Pánom, aby sme zdieľali tajomstvo jeho utrpenia a zmŕtvychvstania. Dnešná liturgia nám ponúka predovšetkým krok proroka Joela, poslaného Bohom vyzývať ľud k pokániu a k obráteniu kvôli pohrome (invázii kobyliek), ktorá zničila Judsko. Len Pán môže zachrániť od pohromy a treba ho teda prosiť prostredníctvom modlitieb a pôstov, vyznávajúc vlastný hriech.
Prorok trvá na vnútornom obrátení: «Obráťte sa ku mne celým svojím srdcom» (2, 12). Obrátiť sa k Pánovi „celým svojím srdcom“ znamená podniknúť cestu obrátenia, a to nie cestu povrchnú a prechodnú, ale duchovné putovanie týkajúce sa najintímnejšieho miesta našej osoby. Srdce je sídlom našich citov, centrom, v ktorom dozrievajú naše rozhodnutia, naše postoje.
To „obráťte sa ku mne celým svojím srdcom“ sa netýka len jednotlivcov, ale rozširuje sa na celé spoločenstvo, je pozvaním obracajúcim sa na všetkých: «Zhromaždite ľud, posväťte zástup, zvolajte starcov, zhromaždite deti i tie, čo sajú prsia; ženích nech vyjde zo svojej izby a nevesta zo svojej komôrky.» (v. 16). Prorok sa osobitne pristavuje pri modlitbe kňazov, upozorňujúc, že má byť sprevádzaná slzami. Na začiatku tohto pôstu nám všetkým, no obzvlášť nám kňazom, prospeje prosiť si o dar sĺz, aby vďaka nim boli naše modlitby a naša cesta obrátenia čoraz autentickejšími a bez pokrytectva.
Prospeje nám položiť si otázku: ‚Plačem? Plače pápež? Plačú kardináli? Plačú biskupi? Plači zasvätení? Plačú kňazi? Je plač v našich modlitbách?‛. Práve toto je posolstvom dnešného evanjelia. V úryvku z Matúšovho evanjelia Ježiš objasňuje tri skutky nábožnosti, predkladané Mojžišovým zákonom: almužnu, modlitbu a pôst. Rozlišuje ich vonkajší aspekt od vnútorného aspektu onoho plaču vychádzajúceho zo srdca. V priebehu čias boli tieto predpisy poškodené hrdzou vonkajškového formalizmu alebo boli dokonca zmenené na znak spoločenskej nadradenosti. Ježiš u týchto troch skutkov zdôrazňuje jedno spoločné pokušenie, ktoré sa dá zhrnúť do pokrytectva (spomína ho až trikrát): «Dajte si pozor a nekonajte svoje dobré skutky pred ľuďmi, aby vás obdivovali… Keď dávaš almužnu, nevytrubuj pred sebou, ako to robia pokrytci… Keď sa modlíte, nebuďte ako pokrytci, ktorí sa radi postojačky modlievajú, aby ich ľudia videli… A keď sa postíte, nebuďte zamračení ako pokrytci.» (Mt 6,1.2.5.16). Viete, bratia, že pokrytci nevedia plakať, zabudli ako sa plače, neprosia o dar sĺz.
Keď sa vykoná niečo dobré, takmer inštinktívne sa v nás rodí túžba byť ocenení a obdivovaní za tento dobrý skutok, aby sme z toho získali pocit zadosťučinenia. Ježiš nás pozýva vykonávať tieto skutky bez akéhokoľvek zviditeľňovania sa a pozýva nás dôverovať jedine v odmenu Otca, «ktorý vidí v skrytosti» (Mt 6,4.6.18).
Drahí bratia a sestry, Pán sa nikdy neunaví byť k nám milosrdný a chce nám ešte raz ponúknuť svoje odpustenie – všetci ho potrebujeme –, pozývajúc nás vrátiť sa k nemu s novým srdcom, očisteným od zla, očisteným slzami, aby sme mali účasť na jeho radosti. Ako máme prijať toto pozvanie? Odporúča nám to sv. Pavol: «V Kristovom mene vás prosíme: Zmierte sa s Bohom» (2 Kor 5,20). Toto úsilie o obrátenie nie je len ľudským dielom, znamená nechať sa zmieriť. Zmierenie medzi nami a Bohom je možné vďaka milosrdenstvu Otca, ktorý z lásky k nám neváhal obetovať svojho jednorodeného Syna. Kristus, ktorý bol spravodlivý a nepoznal hriech, bol pre nás urobený hriechom (v. 21), keď bol na kríži obťažený našimi hriechmi a tak nás vykúpil a urobil spravodlivými pred Bohom. «V ňom» sa môžeme stať spravodlivými, v ňom sa môžeme zmeniť, ak prijmeme Božiu milosť a nenecháme márne uplynúť tento «milostivý čas» (6,2). Prosím vás, zastavme sa, zastavme sa trochu a nechajme sa zmieriť s Bohom.
S týmto vedomím, plní dôvery a radosti, začíname cestu Pôstom. Mária, Nepoškvrnená Matka bez hriechu, nech podporuje náš duchovný boj proti hriechu, nech nás sprevádza v tomto milostivom čase, aby sme mohli spoločne dospieť k jasavému spevu víťazstva v deň Veľkej noci. A ako znak túžby nechať sa zmieriť s Bohom, okrem sĺz, ktoré zostanú v skrytosti, verejne vykonáme gesto udelenia popola na hlavu. Celebrant pritom vyslovuje tieto slová: «Pamätaj, že si prach a na prach sa obrátiš» (porov. Gn 3,19) alebo zopakuje Ježišovu výzvu: «Kajajte sa a verte evanjeliu» (porov. Mk 1,15). Obe formuly sú pripomienkou pravdy o ľudskej existencii: sme obmedzenými stvoreniami, hriešnikmi, ktorí vždy potrebujú pokánie a obrátenie. Ako je len dôležité počúvať a prijať toto volanie v tomto našom čase! Pozvanie k obráteniu je teda podnetom k návratu – ako to urobil aj syn z podobenstva – do náručia Boha, nežného a milosrdného Otca, k plaču v tomto jeho náručí, k dôvere v neho a k odovzdaniu sa mu.