17.1.2018 Na Pápežskej katolíckej univerzite Čile pápež vyzval k podpore národného spolužitia
Univerzita má byť v službe národného spolužitia a osobitnú pozornosť má venovať domorodým obyvateľom – túto výzvu adresoval pápež František intelektuálom a akademikom Pápežskej katolíckej univerzity Čile, Univerzita, na ktorej študoval aj svätý jezuita Albert Hurtado, si tento rok pripomína 130. výročie svojho založenia. Momentálne má približne 30-tisíc študentov.
Národné spolužitie
Citujúc encykliku Laudato si´ pápež zdôraznil, že univerzita má byť privilegovaným miestom na praktizovanie tzv. „gramatiky dialógu“, ktorý vedie k stretnutiu: „Lebo pravá múdrosť je ovocím uvažovania, dialógu a veľkodušného stretnutia medzi ľuďmi“ (Laudato si´, 47).
„Národné spolužitie je možné (…) v tej miere, ako uvedieme do života výchovnovzdelávacie procesy, ktoré sú zároveň transformujúcimi, inkluzívnymi a komunitotvornými. Študentov je treba „naučiť myslieť a uvažovať integrálnym a integrujúcim spôsobom. To, čo klasici nazývali «forma mentis»“.
Takáto „integrálna gramotnosť“ si vyžaduje harmonické zladenie intelektu („hlava“), citov („srdce“) a činov („ruky“). Pripomenul zásadu vychovávať k integrite: aby človek premýšľal nad tým, čo cíti a čo robí, aby preciťoval to, čo myslí a čo koná a aby robil to, čo si myslí a cíti. Treba preto „vytvárať priestory, kde by fragmentácia nebola dominantnou schémou“. V opačnom prípade vnútorná roztrieštenosť jednotlivcov povedie k sociálnemu triešteniu.
V súčasnej spoločnosti, ktorú niektorí myslitelia nazývajú „tekutou“ (Bauman) či „ľahkou“ (Lipovetsky), miznú oporné body, čím spoločnosť stráca konzistenciu. Jej nedostatok následne vedie k „strate vedomia verejného priestoru“, ktorý si vyžaduje prekročenie súkromných záujmov v prospech budovania spoločného „my“:
„Bez tohto „my“ ako ľudu, rodiny, národa, a zároveň bez tohto „my“ ako budúcnosti, detí a zajtrajška; bez tohto „my“ ako mesta, ktoré „ma“ prekračuje a je bohatšie než len individuálne záujmy, bude život nielenže čoraz viac fragmentovaný, ale aj oveľa konfliktnejší a násilnejší.“
Pokrok spoločenstva
Odtud plyne pro tento Dům studia druhý velmi důležitý prvek, totiž schopnost činit pokroky společně. Potěšilo mne, když jsem se dozvěděl o nasazení v evangelizaci a o radostné vitalitě vaší univerzitní pastorace, jež je znamením mladé a živé církve „obrácené ven“. Misie, které každoročně pořádáte v různých částech země, jsou opěrným a velmi obohacujícím prvkem. Dovedete při těchto příležitostech rozšiřovat horizont svého pohledu a kontaktovat různé situace, které vámi nehledě na jejich specifičnost dokáží pohnout. „Misionář“ se totiž z misií nikdy nevrací stejný jako předtím, a v setkání s mnoha tvářemi zakouší „přejití“ Boha. Tyto zkušenosti nemají být na univerzitě něčím izolovaným.
Druhým dôležitým elementom, Pápežskej katolíckej univerzity Čile je pokrok v komunitnom zmysle. Univerzitná komunita musí podľa neho čeliť výzve, aby nezostala izolovaná: „Je nevyhnutné, aby nadobúdanie poznania bolo schopné zrodiť interakciu medzi ,aulou‘ a múdrosťou národov, ktoré tvoria túto požehnanú zem“ Na to, aby poznanie mohlo napredovať, musí byť vždy v službe životu a musí sa s ním konfrontovať“. Univerzitná komunita sa teda nemá obmedzovať len na knižnice a auly, ale je vždy povolaná k účasti na živote spoločnosti.
„V tomto zmysle je nevyhnutné venovať osobitnú pozornosť domorodým spoločenstvám a ich kultúrnym tradíciám. Nie sú len jednoduchou menšinou medzi ostatnými, ale mali by sa stať skôr hlavnými hovorcami, najmä keď sa chystajú veľké projekty, ktoré sa týkajú ich priestorov“ (Laudato si´, 146).
Univerzity majú podľa pápeža Františka byť v službe národného spolužitia:„V tomto zmysle môžeme povedať, že univerzita sa stáva akýmsi laboratóriom budúcnosti krajiny, lebo vie do seba začleniť život a púť ľudu prekonávajúc každú antagonistickú a elitársku logiku poznania“.
Katolícka univerzita tu má podľa Svätého Otca prorocké poslanie:
„Misia, ktorá vám je zverená, sa dnes ukazuje ako prorocká. Ste povolaní k podnecovaniu procesov, ktoré by osvietili aktuálnu kultúru ponukou obnoveného humanizmu, ktorý by sa vyhýbal upadnutiu do akéhokoľvek druhu redukcionizmu. A toto proroctvo, ktoré sa od nás žiada, nás pobáda k neustálemu hľadaniu nových priestorov dialógu, a nie konfliktu; priestorov stretnutia, a nie rozdelenia; ciest priateľskej rozdienosti, aby sme sa medzi sebou odlišovali s úctou ako osoby, ktoré sa verne snažia napredovať v spoločenstve smerom k obnovenému národnému spolužitiu.“ –