17.1.2018 Pápež sa stretol s domorodými národmi Čile pri omši za rozvoj národov
«Mari, Mari» (Dobrý deň)! «Küme tünngün ta niemün» «Pokoj vám!» (Lk 24,36).
Ďakujem Bohu za to, že mi dovolil navštíviť túto peknú časť nášho kontinentu, Araucaníu: zem, ktorú Stvoriteľ požehnal úrodnosťou nekonečných zelených polí, lesov plných pôsobivých araukárií [druh stromu] – to je piaty poetický chválospev na túto čilskú zem od Gabriely Mistralovej (Gabriela Mistral, 1889-1957, Chvály čilskej zeme) – jej majestátnymi zasneženými sopkami, jej jazerami a riekami plnými života. Táto scenéria nás pozdvihuje k Bohu a je ľahké vidieť jeho ruku v každom stvorení. Mnoho generácií mužov a žien milovalo a miluje túto pôdu s upätou vďačnosťou. A chcem sa pristaviť a osobitným spôsobom pozdraviť členov národa Mapučov, ako aj ďalších pôvodných národov žijúcich v týchto južných zemiach: Rapanuiov (z Veľkonočného ostrova), Aymarov, Kečuov, Atacamov a mnohých ďalších.
Táto zem, ak na ňu hľadíme očami turistov, nás očarí, avšak potom budeme pokračovať na našej ceste tak, ako predtým. Odnesieme si v spomienkach jej pekné krajinky. No ak sa priblížime k jej pôde, začujeme jej spev: «Arauco má bôľ, ktorý nedokážem utíšiť, sú to bezprávia stáročí, páchané pred očami všetkých» (Violetta Parra, 1917-1967, Arauco má bôľ).
V tomto kontexte vďakyvzdania za túto zem a za jej ľud, ale aj žiaľu a bolesti, slávime Eucharistiu. A robíme tak na tejto letiskovej ploche Maquehue, kde sa udiali závažné porušovania ľudských práv. Toto slávenie obetujeme za všetkých tých, ktorí trpeli a zomreli, ako aj za tých, ktorí každý deň na svojich pleciach nesú ťažobu mnohých nespravodlivostí. A pamätajúc na tieto veci zostaňme vo chvíli ticha pred toľkou bolesťou a toľkým bezprávím. Ježišova obeta na kríži berie na seba všetok hriech a bolesť našich národov; bolesť, aby bola vykúpená.
V evanjeliu, ktoré sme si vypočuli, sa Ježiš modlí k Otcovi, aby «všetci boli jedno» (Jn 17,21). V rozhodujúcej hodine svojho života sa pristavuje, aby prosil o jednotu. Jeho srdce vie, že jednou z najhorších hrozieb, ktoré postihujú a budú postihovať jeho ľud a celé ľudstvo, je rozdelenie a konflikt, útlak jedných nad druhými. Koľko nezmyselne vyliatych sĺz! Dnes si chceme osvojiť túto Ježišovu modlitbu, chceme s ním vstúpiť do tejto záhrady bolesti, spolu s našimi bolesťami, aby sme spolu s Ježišom prosili Otca: Nech sme aj my jedno. Nedovoľ, aby nás premohol konflikt či rozdelenie.
Táto jednota vyprosovaná Ježišom, je darom, o ktorú treba naliehavo prosiť pre dobro našej zeme a jej synov. A treba sa mať na pozore pred možnými pokušeniami, ktoré sa môžu objaviť a „od koreňa znečistiť“ tento dar, ktorý nám Boh chce dať a prostredníctvom ktorého nás pozýva byť autentickými protagonistami dejín. Aké sú to pokušenia?
1. Falošné synonymá
Jedným z hlavných pokušení, ktorým treba čeliť, je pokušenie zamieňať si jednotu s uniformitou. Ježiš svojho Otca neprosí o to, aby všetci boli rovnakí, identickí; lebo jednota sa nerodí a ani sa nezrodí z neutralizácie či umlčovania rozdielov. Jednota nie je obrazom ani nútenej integrácie, ani zosúlaďovania vytesňovaním. Bohatstvo zeme sa rodí práve z toho, že každá zložka sa vie podeliť o svoju múdrosť s tými druhými. Nie je to a ani to nebude akási dusivá uniformita, ktorá sa bežne rodí z nadvlády moci silnejšieho, a ani separáciou, ktorá neuznáva pozitíva druhých. Jednota, ktorú vyprosuje a ponúka Ježiš uznáva príspevky každého národa a kultúry, ktoré sú pozvaní prinášať v tejto požehnanej zemi. Jednota je zmierenou rôznorodosťou, lebo netoleruje, aby sa v jej mene odobrovali osobné či spoločné nespravodlivosti. Potrebujeme to bohatstvo, ktoré každý národ má a môže ním prispieť, a musíme zanechať logiku myslenia, že existujú nadradené alebo nižšie kultúry.
Pekný chamal (plášť) si vyžaduje tkáčov zručných v umení zladiť rozličné materiály a farby; ktorí dokážu venovať čas každej veci a každej fáze. Dá sa napodobniť priemyselným spôsobom, avšak všetci rozpoznáme, že je to odev vyrobený umelo. Umenie jednoty si vyžaduje a dožaduje sa autentických remeselníkov, ktorí vedia dolaďovať rozdiely „na mieru“ osád, chodníkov, námestí a krajov. Jednota nie je niečím, čo sa robí od písacieho stola, ani nie je čisto vecou dokumentov, ale je to umenie načúvania a docenenia. V tomto korení jeho krása a aj jeho odolnosť voči plynutiu času a voči náporom, ktorým bude musieť čeliť.
Jednota, ktorú naše populácie potrebujú, si vyžaduje, aby sme sa navzájom počúvali, no predovšetkým, aby sme sa navzájom uznávali (doceňovali), čo neznamená len to, aby sme «o druhých zbierali informácie […], ale najmä aby sme prijali to, čo Duch do nich zasial ako dar, ktorý je aj pre nás» (Apošt. exhort. Evangelii gaudium, 246). Toto nás uvádza na cestu solidarity ako spôsobu utkávania jednoty, ako spôsobu budovania histórie. Tej solidarity, vďaka ktorej vieme povedať: potrebujeme sa navzájom v našej rozdielnosti, aby bola táto zem aj naďalej krásna. To je jediná zbraň, akú máme proti „odlesňovaniu“ nádeje. Preto prosíme: Pane, urob nás umeleckými tvorcami jednoty. A môže prísť ďalšie pokušenie.
2. Zbrane jednoty
Jednota, ak ju chceme budovať na základe uznania a solidarity, nemôžeme na tento cieľ použiť hocaké prostriedky. Existujú dve formy násilia, ktoré miesto toho, aby povzbudzovali procesy jednoty a zmierenia, vedú k ich ohrozeniu. Na prvom mieste si musíme dávať pozor na vypracovávanie „pekných“ dohôd, ktoré sa však nikdy nedostanú do konkrétnej praxe. Ľúbivé slová, ucelené – a zaiste nevyhnutné – plány, ktoré sa však nikdy nestanú konkrétnymi, skončia tak, že „lakeť zmaže, čo napísala ruka“. Aj toto je násilie, lebo frustruje, marí nádej.
Na druhom mieste je nevyhnutné brániť zásadu, že kultúru vzájomného uznania nemožno budovať na základe násilia a ničenia, ktoré si nakoniec vyžiada cenu ľudských životov. Nemôžeme žiadať o uznanie likvidovaním druhého, lebo toto vyvoláva jedine ešte väčšie násilie a rozdelenie. Násilie vyvoláva násilie, deštrukcia zväčšuje trhliny a separáciu. Násilie končí tým, že aj tú najspravodlivejšiu vec (kauzu) urobí falošnou. Preto vyslovme „nie násiliu, ktoré ničí“, a to v akejkoľvek z jeho dvoch foriem.
Tieto postoje sú ako sopečná láva, ktorá všetko ničí, zanechávajúc za sebou jedine neplodnosť a dezoláciu. Snažme sa neúnavne hľadať dialóg v záujme jednoty. Preto mocne vyslovme: Pane, urob nás tvorcami tvojej jednoty.
My všetci, ktorí sme – v istom zmysle – ľuďom utvoreným z hliny zeme (Gen 2,7), sme povolaní dobre nažívať (Küme Mongen), ako nám pripomína múdrosť predkov národa Mapučov. Koľkú cestu treba prejsť, koľkú cestu, aby sme sa priučili! Küme
Mongen (dobré nažívanie), toto hlboké prahnutie, ktoré vyviera nielen z našich sŕdc, ale zaznieva ako volanie, ako spev v celom stvorenstve. Preto bratia, za deti tejto zeme, za ich detné deti, povedzme spolu s Ježišom Otcovi: Nech sme aj my jedno; Pane, urob nás umeleckými tvorcami jednoty.