16.60 Odpovede pápeža Frantška na synode o Amoris Laetitia v Rime
Po príhovore Svätého Otca dal kardinál Agostino Vallini priestor na tri otázky, ktoré si členovia Rímskej diecézy pripravili pre Svätého Otca. Ako prvý sa opýtal don Giampiero Palmieri, farár v San Frumenzio:
„Dobrý večer, Vaša Svätosť. V exhortácii Evangelii gaudium tvrdíte, že veľkým problém dneška je „individualizmus pohodlia a chamtivosti“ a v Amoris laetitiahovoríte, že je treba vytvárať medzi rodinami sieť vzťahov. Používate pritom vyjadrenie „rozšírená rodina“, ktoré v taliančine neznie až tak dobre. Rozšírená rodina, sieť vzťahov medzi rodinami, nielen v Cirkvi, ale aj v spoločnosti, kde sú vítaní aj tí najmenší, najchudobnejší, osamelé ženy, starí ľudia. Nevyhnutnou je revolúcia nehy, mystického bratstva. Aj my v našich komunitách pociťujeme tento vírus individualizmu; aj my sme deťmi tejto doby. Potrebujeme preto pomoc, aby sme mohli vytvárať sieť vzťahov medzi rodinami, schopnú prelomiť uzatvorenosť a nájsť k sebe cestu. Možno to bude znamenať, že máme v našich farnostiach zmeniť mnoho vecí, ktoré sa časom postupne usadili ako nános: nevraživosť, rozdelenia, resty z minulosti. Toto je moja otázka.“
Pápež František:
„Je pravdou, že individualizmus sa stal akousi osou súčasnej kultúry. Tento individualizmus má mnoho podôb, podôb ktorých spoločným koreňom je egoizmus: vyhľadávanie iba seba, žiaden ohľad sa na druhých či na ich rodiny… Častokrát to dôjde ku krutostiam v pastorácii. Na príklad, poviem o skúsenosti, ktorú som mal, kým som bol v Buenos Aires: v neďalekej diecéze boli niektorí farári, čo nechceli pokrstiť deti mladých mamičiek, takmer ešte dievčat. Pozrime sa! Akoby išlo o zvieratá. A toto je ten individualizmus: „Nie, my sme tí, čo sú dokonalí; toto je tá správna cesta…“. Je tu tiež individualizmus, ktorý vyhľadáva potešenie, hedonistický individualizmus. Idem teraz povedať trochu silné slovo, no myslím ho v úvodzovkách: ten „prekliaty blahobyt“, čo nám spôsobuje mnoho zla.
Blahobyt. Taliansko zažíva obrovský pokles novonarodených detí: som si istý, že sa pohybuje v záporných číslach. Toto všetko však začalo kultúrou blahobytu niekoľko desaťročí dozadu… Poznal som veľa rodín, ktoré uprednostnili – prosím vás milovníci zvierat, neobviňte ma, nechcem teraz nikoho uraziť – no tie rodiny uprednostnili mať radšej dve-tri mačky, jedného psa, než mať dieťa. Pretože mať dieťa nie je ľahké, a už vôbec nie vychovávať ho… No väčšou výzvou pre rodičov je, že majú dieťa doviesť k osobnej slobode. Pes, mačka, ti môžu prejaviť náklonnosť, ale tá je „naprogramovaná“, len do istej miery, nie je slobodná. Máš jedno, dve, tri, štyri deti, ale tie budú slobodné a budú musieť ísť do života plného rizík. Je to práve táto sloboda, ktorej sa mnohí boja.
Vráťme sa k individualizmu: myslím si, že sa bojíme slobody. Aj v pastorácii: „Čo len povedia, ak to urobím?… Smie sa to?…“. Je to strach. Ak máš strach: zariskuj! Vo chvíli, keď sa ocitneš v obave, a máš sa rozhodnúť, zariskuj! Ak schybíš, je tu spovedník, je tu biskup, no zariskuj! Je to ako s tým farizejom: pastorácia s čistými rukami, všetko musí byť čisté, všetko musí byť na svojom mieste, všetko musí byť uhladené. Ale mimo tohto prostredia, koľká bieda, koľko utrpenia, chudoby, nedostatku možností na rozvoj! Hovoríme o hedonistickom individualizme, individualizme, ktorý má strach zo slobody. Je to individualizmus – neviem, či to talianska gramatika dovolí, ale povedal by som: „zaklietkujúci“ (ingabbiante) -, zatvára ťa do klietky, nenechá ťa voľne lietať.
Potom tu máme tú rozšírenú rodinu. Je pravdou, že som použil slovo, ktoré neznie vždy veľmi dobre, no to závisí od kultúry. Exhortáciu som písal v španielčine… Poznal som také rodiny, napríklad: v jeden deň, týždeň či dva dozadu, prišiel odovzdať poverovacie listiny veľvyslanec istej krajiny. Prišiel on, jeho rodina i pani, ktorá v jeho dome upratovala mnohé roky: toto je rozšírená rodina. Tá žena patrila do rodiny. Žena, ktorá žila sama, a nielenže ju riadne platili, spravodlivo podľa všetkých predpisov, ale keď mali ísť k pápežovi odovzdať poverovacie listiny, povedali: „Poď s nami, veď patríš do rodiny“. Je to príklad ako dať priestor človeku, dbať o ľudí jednoduchých, ale s jednoduchosťou Evanjelia, tou dobrou jednoduchosťou. Sú tu takéto príklady ako rozšíriť rodinu…
A potom, ako ďalšie kľúčové slovo – okrem individualizmu, strachu zo slobody a lipnutí na pôžitkoch, o ktorých si hovoril, spomenul si ďalšie slovo: neha.Neha je Božím pohladením. Raz na istej synode zaznelo: „Musíme uskutočniť revolúciu nehy“. A niektorí kňazi, bolo to pred rokmi, povedali: „Takto nie je vhodné hovoriť, neznie to dobre“. Dnes to ale môžeme povedať: chýba neha. Chýba neha. Pohladenie nepatrí len deťom, chorým, ale všetkým, aj hriešnikom...
A máme dobré príklady prejavu nehy… Neha je vhodným jazykom pre tých najmenších, pre tých, čo nemajú nič: dieťa pozná otca a matku cez pohladenie, potom po hlase, no vždy ide o nehu. Mne sa páči počúvať, ako sa otec a mama prihovárajú svojmu dieťaťu, ktoré ešte len začína rozprávať. Aj otec a mama sa vtedy správajú ako deti, hovoria presne takto… [pápež imituje, zhromaždenie reaguje smiechom] Všetci sme to mohli vidieť, je to tak! Nežnosť je presne takáto. Je to zníženie sa na úroveň druhého. Je to cesta, ktorú urobil Ježiš. Ježiš sa nepridŕžal svojej rovnosti s Bohom: uponížil sa (porov. Flp 2,6-8). Hovoril našou rečou, našimi gestami. To je Ježišova cesta, cesta nehy.
Takže: hedonizmus, strach zo slobody, to je skutočný individualizmus súčasnosti. Je treba z neho vyjsť cestou nehy, načúvaním druhým a ich sprevádzaním bez vyzvedania sa… Áno, týmto jazykom, týmto postojom rodiny rastú. Je tu tá malá rodina, a potom tá veľká rodinou priateľov alebo tých, čo prichádzajú… Neviem, či som zodpovedal otázku, takto sa mi to javí.“
Druhá otázka:
„Dobrý večer, Vaša Svätosť. Vrátim sa k tomu, čo ste už naznačili. Vieme, že ako kresťanské komunity sa nechceme zrieknuť radikálnych požiadaviek Evanjelia ohľadom rodiny: manželstvo ako sviatosť, jeho nerozlučiteľnosť, manželská vernosť; a na druhej strane plné preukazovanie milosrdenstva vo všetkých situáciách, aj v tých najťažších. Ako zabrániť tomu, aby v našich komunitách nevznikla dvojaká morálka – na jednej strane požadujúca a rigoristická, a na strane druhej dovoľujúca, laxná?
Pápež František:
Obe sú nepravdou: ani rigorizmus, ani laxnosť neznamenajú pravdu. Evanjelium si volí inú cestu. Preto sú tu tieto štyri slová – prijímať, sprevádzať, začleňovať, rozlišovať – bez toho, aby sme museli strkať nos do morálneho života ľudí. Pre vaše upokojenie, musím vám povedať, že všetko, čo je v Exhortácii napísané – a použijem slová veľkého teológa kardinála Schönborna, bývalého sekretára Kongregácie pre náuku viery, ktorý Exhortáciu prezentoval – je všetko od začiatku až do konca tomistické. Je to isté a bezpečné učenie. My však častokrát chceme, aby bezpečné učenie bolo založené na tej matematickej presnosti, ktorá neexistuje; či už s laxizmom, so širokými rukávmi, alebo s rigidnosťou.
Pomyslime na Ježiša: príbeh je ten istý, opakuje sa. Keď Ježiš kázal ľudu, ľudia hovorili: „Tento hovorí ako ten, čo má moc, a nie ako zákonníci“ (porov. Mk 1,22). Tamtí zákonníci poznali Zákon, ale na každý jeden prípad mali špecifický zákon, čo sa nakoniec vyšplhalo až na približne 600 predpisov. Všetko bolo regulované predpismi, všetko. A Pán – vidím ten Boží hnev v 23. kapitole Evanjelia podľa Matúša, ktorá je hrozivá, a predovšetkým na mňa robí dojem, keď hovorí o štvrtom prikázaní: „Protirečíte si, vy, čo namiesto toho, aby ste dali najesť vašim zostarnutým rodičom, im hovoríte: ‘Nie, urobil som sľub, oltár má prednosť pred vami’“ (porov. Mk 7,10-13).
Ježiš bol presne takýto a bol odsúdený z nenávisti. V každej chvíli ho chceli chytiť do pasce: „Smie sa toto robiť alebo nie?“. Pripomeňme si scénu s cudzoložnicou (porov. Jn 8,1-11). Je napísané: musí byť ukameňovaná. Taká je morálka a je jasná. Nie je rigidná, je to jasná morálka. Musí byť ukameňovaná. Prečo? Kvôli posvätnosti manželstva, manželskej vernosti. Ježišovi je to jasné. Hovorí sa tu o cudzoložstve. Je to jasný prípad. Ježiš ale predstiera, akoby nevedel čo robiť, a necháva plynúť čas, píše do zeme… Potom ale povie: „Nuž začnite: kto je bez viny, nech hodí prvý kameňom“. Nevyplnil Ježiš v tomto prípade zákon? – A vtedy tí, čo boli prichystaní ženu ukameňovať, poodchádzali, počnúc staršími. „Žena, kde sú? Nik ťa neodsúdil? … Ani ja ťa neodsudzujem“. O akú morálku ide v tomto prípade? Malo ísť o ukameňovanie. Ale Ježiš túto morálku nedodržal. Toto nás teda núti uvažovať, že nemôžeme hovoriť o „rigidnosti“, o „istote“, o matematickom prístupe v morálke ako o morálke Evanjelia.
Zostaňme ale naďalej pri ženách: keď tá – neviem či slečna či pani – [Samaritánka, porov. Jn 4,1-27], začne akoby dávať Ježišovi „katechézu“ hovoriac: „Treba sa klaňať Bohu na tomto či onom vrchu…?“, on jej odpovedá: „A tvoj muž?“ – „Nemám muža“ – „Povedala si pravdu“. Mala totiž veľa takpovediac „trofejí“ cudzoložstva, veľa takýchto osobitých „vyznamenaní“… A práve ona bola tou – predtým ako sa jej odpustilo – čo sa stala „apoštolom“ Samárie. Ako teda? Pozrime sa na Evanjelium, pozrime sa na Ježiša! Toto neznamená vylievať so špinavou vodou aj dieťa! Veru nie. Znamená to hľadanie pravdy; aby bola morálka vždy konaním lásky: láska a Boh, láska k blížnemu. Tiež aby bola konaním, ktoré nechá druhému priestor na zmenu; neodsúdi ho ihneď, ale dá mu priestor.
Ste tu mnohí kňazi, ale prepáčte. Keď som bol vymenovaný za arcibiskupa, dal mi môj predchodca – nie, bol to vlastne iný, kardinál Aramburu, ktorý umrel po mojom predchodcovi – on mi dal túto radu: „Keď zbadáš, že niektorí z tvojich kňazov trochu „zakolíše“, „pošmykne sa“, zavolaj si ho a povedz mu: ‚Porozprávajme sa trochu. Dostalo sa mi, že si v tej a tej situácii, že žiješ kvázi dvojaký život. Nuž neviem…’; a keď kňaz začne hovoriť: ‚Nie, nie je to pravda, nie…’, vtedy ho preruš a povedz: ‚Počúvaj ma. Choď domov, porozmýšľaj a vráť sa za pätnásť dní. Potom sa o tom spolu porozprávame‛; za tých pätnásť dní – aspoň tak mi to kardinál povedal – mal kňaz dosť času na rozmýšľanie, premýšľanie pred Ježišom a vrátil sa hovoriac: ‚Áno, je to pravda. Pomôž mi!‛“. Chce to vždy čas. – „Ale, otče, ten kňaz predsa žil a slúžil svätú omšu počas tých pätnástich dní v smrteľnom hriechu, tak to hovorí morálka. Čo na to poviete?“ – Čo je lepšie? Čo bolo bývalo vtedy lepšie? Aby dal biskup kňazovi vo svojej veľkorysosti tých pätnásť dní na rozmýšľanie s rizikom že kňaz bude slúžiť svätú omšu v smrteľnom hriechu, alebo by bolo lepšie niečo iné? Rigidná morálka, napríklad? Čo sa rigidnej morálky týka, poviem vám o niečom, čoho som bol osobne účastný. Keď sme boli ešte študentami teológie, skúška z počúvania spovede – „ad audiendas“ sa to volalo – sa konala v treťom ročníku, ale my – ešte ako druháci – sme dostali dovolenie ísť a zúčastniť sa za účelom prípravy; raz sa stalo jednému nášmu spolužiakovi, že dostal veľmi spletitý prípad spovede – „de justitia et jure“ – týkajúci sa siedmeho prikázania; bol to totálne ireálny prípad…; tento môj spolužiak, ako úplne normálny človek, povedal profesorovi: „Ale, otče, takéto dačo v živote neexistuje.“ A odpoveď znela: „To je pravda, ale existuje to v knihách“. Tohto som bol očitým svedkom.
Třetí otázka
Na všech stranách se mluví o krizi manželství. Na co je třeba se zaměřit, abychom dnes mladé lidi vychovávali k lásce a zejména pak ke svátostnému manželství? Jak překonat jejich odpor, skepsi, deziluze a strach z definitivnosti?
Papež František: „Začnu od posledního slova – žijeme v kultuře provizoria. Od jednoho biskupa jsem slyšel, že za ním před několika měsíci přišel jeden hoch, který dokončil vysokoškolská studia. Byl to šikovný mladík a řekl biskupovi: „Chci se stát knězem, ale jen na deset let“. To je kultura provizoria, která vládne všude, včetně kněžství a řeholního života. Právě kvůli tomuto provizoriu je část svátostných manželství neplatná, protože manželé sice prohlásí: „Ano, je to na celý život“, ale nevědí, co říkají, protože mají jinou kulturu. Prohlašují to sice v dobré vůli, ale bez plného vědomí. Jedna paní mi v Buenos Aires vytkla: „Vy kněží jste chytráci – studujete na kněze osm let a když se pak něco nezdaří – třeba se knězi zalíbí nějaké pěkné děvče, nakonec dostane povolení k sňatku a založení rodiny. A nám laikům, kteří si udělujeme nerozlučitelnou svátost na celý život, předepíšete čtyři přednášky, a s tím si máme vystačit!“ Za jeden z problémů proto považuji právě přípravu na manželství.
Pak je tu další otázka, která se váže k sociálním okolnostem. Minulý rok jsem tady v Itálii zatelefonoval jednomu mladíkovi, kterého jsem před časem poznal v Ciampinu (obec poblíž Říma, pozn. překl.) a který se měl ženit. Zavolal jsem mu a řekl: „Tvá maminka mi řekla, že příští měsíc budete mít svatbu? Kde ji máte?“ A on odpověděl: „Ale ještě nevíme, protože hledáme kostel, který by se hodil k šatům nevěsty…A pak musíme udělat ještě spoustu dalších věcí – najít restauraci, která by nebyla moc daleko, připravit dárky pro svatebčany (tzv. bomboniere, upomínková schránka s mandlovými bonbony, pozn. překl.)…To jsou hlavní starosti! Jiné sociální okolnosti nastávaly v Buenos Aires – nedoporučoval jsem tam svátostná manželství v případech, které tam nazýváme „matrimonios de apuro“, svatby v tísni, když je na cestě miminko. Nyní se věci mění, ale sociální pravidla byla taková: dítě je na cestě, musíme se rychle vzít. Zakazoval jsem to, protože tito lidé nejsou svobodní, i když se možná milují. Poznal jsem pak pěkné případy, kdy se po dvou třech letech vzali, a do kostela vcházeli tatínek s maminkou, kteří vedli dítě za ruku. Věděli však dobře, co dělají. Krize manželství nastává, protože lidé neznají svátost manželství a její krásu. Nevědí, že je nerozlučitelná, že je na celý život. Je to složité…Z Buenos Aires mám ještě jednu zkušenost – když faráři zahajovali kurzy přípravy na manželství, vždy pro 12 či 13 párů, aby neměli více než 30 lidí, první otázka zněla: „Kteří z vás už spolu žijí?“ Většina přítomných zdvihla ruku. Lidé dávají přednost soužití a právě v tom spočívá výzva, která nás má zaměstnávat. Nelze se hned ptát: „Proč se nevezmete v kostele?“ Nikoli, je třeba doprovázet, čekat, přivádět ke zralosti. Na argentinském venkově – v severovýchodní oblasti země – přetrvává určitá pověrčivost. Snoubenci spolu žijí a mají děti. Když pak dítě začne chodit do školy, vezmou se na úřadě a teprve jako prarodiče se berou v kostele. Pověra totiž tvrdí, že církevní svatba by vylekala manžela! Musíme proto bojovat také proti těmto pověrám, ačkoli musím přiznat, že jsem v oněch soužitích viděl opravdovou věrnost, která z nich určitě dělá platné manželství. Tato soužití mají díky své věrnosti milost pravého manželství. Existují však tyto místní pověry, které ztěžují pastoraci manželství.
A další otázkou je klid v rodině – nejenom hádky mezi manželi, kde vždy radím, aby nezakončili den bez usmíření, protože studená válka dalšího dne je mnohem horší, ale také vměšování příbuzných, rodičů. Není jednoduché být tchánem anebo tchýní. Skutečně to není snadné. Jednou jsem zaslechl něco pěkného, čím potěším ženy: Když se žena na ultrazvuku dozví, že čeká chlapečka, už se začíná připravovat na to, že z ní jednou bude tchýně! Ale zpět k vážnému tónu – přípravu na manželství je třeba vést pomalu a v blízkosti lidem, nebát se jich. Častokrát je to cesta konverze. Samozřejmě existují mladí lidé, kteří mají také velkou čistotu a lásku, ale je jich málo. Dnešní kultura před nás staví mladé lidi, kteří jsou dobří a které je nezbytné doprovázet až ke zralosti. Až k ní dospějí, ať přistoupí ke svátosti, ale radostně, radostně! Je zapotřebí velké trpělivosti, opravdu velké. Poslouchat stále totéž – vyslechnout, pěstovat apoštolát ucha, naslouchat a doprovázet…Nikdy se nevylekat, prosím, nevylekat se…Nevím, zda jsem odpověděl, ale mluvil jsem z vlastní farářské zkušenosti.
[Na závěr, po zpěvu Salve Regina] Mnohokrát děkuji a modlete se za mne