15.4.2019 Talianskym amatérskym futbalistom pápež pripomenul trénovanie tela i ducha
Kultúrny a spoločenský kontext v ktorom žijeme, s jeho rýchlymi zmenami a výzvami, má silný dopad na život každého z nás, a najmä na mladých. Núti nás bežať bez zastavenia, v neustálom slede podnetov, ktoré v pozadí zdanlivého uspokojenia zanechávajú prázdno v duši a premieňajú čas na závod, ktorému chýba jasný cieľ, čiže na závod, ktorému – ako by sa dalo povedať v angličtine – chýba gól (goal, cieľ). Naopak, vždy sa snažme mať vyjasnené ciele, ktoré nás vedú k tomu, aby sme každý deň vstali a pustili sa do práce, a vždy bežme tak, že máme pred sebou cieľ! Neznamená to, že sa dá vždy vyhrať – to by nebolo realistické -, ale musíme mať jasno, kam smerujeme a kam nás privádza naše úsilie.“
Objasnenie a vylepšovanie osobných cieľov je nikdy nekončiacim cvičením, ktorého sa máme ujímať denne, alebo takmer v každej chvíli, aby sme si boli vedomí toho, čo robíme, a volili najvhodnejšie prostriedky k dosiahnutiu výsledku.
Pápež hovoril i o vášni pre futbal, ktorú spoločne členovia Ligy zdieľajú, a ktorý sa zároveň stáva príležitosťou na zábavu, ale i pre rast v medziľudských vzťahoch a pre individuálne zrenie. Byť dobrým hráčom predpokladá mať viaceré danosti a pestovať ich, pokračoval pápež:
„Národná liga amatérskeho futbalu si je tohto vedomá a podporuje ako svoje určujúce hodnoty športovú súdržnosť a rešpektovanie pravidiel, jedným slovom fair-play, čo je súdržná a korektná hra, (…) s veľkou úctou k súperovi. Napĺňať takéto predsavzatie je veľmi dôležité, ale nie ľahké, a vyžaduje si to dobrú sebakontrolu, ktorá sa získava vnútorným tréningom a starostlivosťou o duchovný život, okrem toho fyzického, pretože každý z nás je stvorený v jednote tela a mysle a človek sa nemôže cítiť dobre, ak sa zanedbávajú potreby v tom druhom rozmere.“
Rozvíjanie tímového ducha a vzájomnej solidarity je príspevkom k pozitívnej kultúrnej zmene, uviedol pápež. Športovec takýchto kvalít predstavuje nádej ľudskosti:
„Mať solidárneho ducha, aktívne sa podieľať na rozvíjaní spoločenského a kultúrneho života kolektívu, (Etický kódex združenia, čl. 2,1) znamená podať ruku tomu, kto spadol alebo bol faulovaný, alebo kríva, pretože sa zranil, a tiež to znamená neposmievať sa tomu, kto nevyniká, ale brať ho ako rovného s rovným.“
Uznávaný bádateľ, ktorý skúmal hodnotu hry v ľudskej civilizácii (J. Huizinga, Homo ludens), vysvetlil, že civilizácia je dcérou hry. Všetky mláďatá cicavcov, a najmä ľudia, sa odjakživa hrali, a síce formou akéhosi divadla, ktoré má presné, hoci často nevyslovené, pravidlá, a kde sa zápasí, bez toho aby sa komukoľvek ublížilo. Hra teda stojí na pomedzí serióznosti a neserióznosti, nie je to úloha, ale slobodný úkon, v ktorom sa – spolu s rešpektovaním pravidiel – snúbi potešenie a radosť zo stretnutia a vzájomného merania síl. (…) Keď sa z rodiny vytratí schopnosť hry, stráca jeden veľmi dôležitý rozmer, a to isté platí v spoločnosti. V tomto zmysle môžete tiež vy hlásať, že hra nepatrí len na štadión, ale vychádza z neho von, do rodín a ďalej. Kniha Príslovia poeticky hovorí, že pri stvorení sveta sa Múdrosť hrala pred Bohom. Majte to na pamäti
Radosť je teda dušou hry a nemala by podľahnúť túžbe po úspechu či sa zmeniť v pohŕdanie protivníkom. Takto totiž mizne zdravá súťaživosť, ktorá je nejryzejším duchom každého športového súboja. Uchovajte si teda radosť z hry, a premietajte ju do medziľudských vzťahov, ktoré vytvárate v športovom prostredí.
Hravý rozmer, radosť z hry a priateľskosť je veľkým prínosom práve amatérskeho športu, zdôraznil pápež František. Pred záverečným požehnaním pripomenul členom ligy aj Ježišove slová:
„Takto nás učí Evanjelium slovami, ktoré Ježiš viac ráz opakuje, že poslední budú prvými (pozri Mt 20,16). Ježiš istotne nechce povedať, že sa máme snažiť prehrávať, ale jednoducho, že máme milovať a všetko konať s dobromyseľným postojom k ľuďom a situáciám.“