13.4.2017 Pápež pre taliansky denník vysvetlil motívy, ktoré ho ťahajú do väzníc
– Pred blížiacou sa návštevou väznice v Paliane pri príležitosti slávenia obradov Zeleného štvrtka poskytol Svätý Otec rozhovor talianskemu denníku La Repubblica. Jeho témou je najmä osobitne blízky vzťah pápeža k väzňom a tiež jeho vnímanie konfliktnej atmosféry vo svete. Rozhovor so Svätým Otcom uviedol vatikanista Paolo Rodari otázkou:
Ako prežíva pápež František túto vigíliu Veľkej noci charakteristickú vysokým celosvetovým napätím?
„Ostáva mi len prosiť z väčšou naliehavosťou o mier pre tento svet, ktorý je pod vplyvom obchodníkov so zbraňami, ktorí majú zisk z krvi mužov a žien.“
Svätý Otče, aj v tento Zelený štvrtok idete do väznice. Prečo?
„V stati evanjelia o poslednom súde sa píše: «bol som vo väzení a prišli ste ku mne». Poverenie od Krista platí pre každého z nás, ale hlavne pre biskupa, ktorý je otcom všetkých.“
Viackrát ste povedali, že sa cítite byť hriešnikom ako väzni. V akom zmysle?
„Niektorí povedia: sú vinní. Ja odpovedám Ježišovým slovom: kto je bez viny, nech prvý hodí kameň. Pozrime sa do svojho vnútra a snažme sa vidieť naše viny. Vtedy sa naše srdce stane ľudskejším.“
To je to, čo majú robiť duchovní pastieri, slúžiť všetkým?
„Ako kňazi a ako biskupi máme byť vždy v službe. Ako som povedal počas mojej návštevy vo väznici na prvý Zelený štvrtok po mojom zvolení: je to povinnosť, ktorá vychádza z môjho srdca.“
Kto Vás naučil tomu, čo sa už teraz stalo tradíciou?
„Veľa ma naučil príklad Agostina Casaroliho – zomrel v roku 1998, bol štátnym sekretárom Vatikánu a kardinálom –; odkedy bol kňazom, dlhé roky rozvíjal apoštolát vo väznici pre maloletých Casal del Marmo. Každú sobotu sa vytratil: „Oddychuje“, hovorili. Prichádzal autobusom, so svojou pracovnou taškou, a ostával spovedať chlapcov a hrať sa s nimi. Volali ho don Agostino, nikto nevedel presne kým je. Keď ho Ján XXIII. prijal po jeho prvej návšteve vo Východnej Európe, kde bol na diplomatickej misii počas doby Studenej vojny, na konci stretnutia sa ho opýtal: „Povedzte mi, stále chodíte za tými chlapcami?“ „Áno, Vaša Svätosť“. „Prosím Vás o jednu službu, nikdy ich neopustite.“ Toto bol odkaz zanechaný Casarolimu týmto Dobrým pápežom (Papa Buono), ktorý zomrel niekoľko mesiacov potom.“
Skrátka, podľa Vás, Cirkev má hlavne ísť v ústrety vylúčeným. Toto je hlavná činnosť, ktorá sa od nej očakáva?
„Som presvedčený, že áno. Ísť, stať sa poslednou z posledných, z marginalizovaných, zo skartovaných. Keď stojím napríklad pred väzňom, tak sa pýtam: prečo on a nie ja? Zaslúžim si viac ako on, ktorý je tu vo vnútri? Prečo on padol a je nie? Je to tajomstvo, ktoré mi pomáha byť im bližšie.“
Vo Vašom rozhovore pre časopis La Civiltà Cattolica ste na otázku kto je Jorge Mario Bergoglio odpovedali: «Hriešnik». Je to tak?
„Tak sa cítim. Heslo môjho znaku je citát sv. Bédu Ctihodného ohľadom sv. Matúša: «Boh sa na neho zahľadel – miserando atque eligendo – láskavými očami a vyvolil si ho». Je to viac ako jednoduché heslo. Pretože v ňom je obsiahnuté tajomstvo Boha pripraveného niesť na sebe zlo sveta a tak prejaviť svoju lásku človeku.“
Evanjelium je plné príbehov, v ktorých Ježiš sa stáva blízkym tým, ktorých spoločnosť odmieta.
„«Ak sa čo len dotknem jeho plášť, vyzdraviem», hovorí s veľkou vierou žena trpiaca krvotokom, ktorá cíti v sebe, že Ježiš ju môže uzdraviť. Podľa evanjelií to bola žena odmietnutá spoločnosťou, ktorej Ježiš daruje zdravie a slobodu od diskriminácie sociálnej a náboženskej. Tento prípad nás vedie k reflexii nad skutočnosťou, že Ježišovo srdce je tu vždy pre nich, pre vylúčených, ako bola okrem iného vtedy vnímaná a prezentovaná aj žena.“
Aj dnes sčasti pokračuje táto diskriminácia.
„Všetci sa musíme mať na pozore, aj kresťanské komunity, pred predstavami o ženskosti poznačenými zaujatosťou a podozreniami poškodzujúcimi jej nedotknuteľnú dôstojnosť. V tomto zmysle práve evanjeliá znovu uvádzajú v platnosť pravdu a vedú k oslobodzujúcemu pohľadu. Ježiš obdivoval vieru tejto ženy, ktorej sa všetci vyhýbali a premenil jej nádej v záchranu.“
Tato žena se cítila vyloučená také kvůli svému hříchu.
„Všichni jsme hříšníci, ale Ježíš nám ve svém milosrdenství odpouští. Žena trpící krvotokem byla plachá, nepřála si být spatřena, ale když s ní Ježíš zkříží pohled, nic jí nevyčítá: milosrdně a vlídně ji přijímá, chce se s ní osobně setkat a tak jí dává důstojnost. To platí pro nás všechny, když se cítíme odepsáni kvůli svým hříchům. Pán dnes říká nám všem: „Odvahu, pojď! Už nejsi odepsaný, už nejsi odepsaná. Já ti odpouštím a objímám tě.“ Takové je Boží milosrdenství. Musíme mít odvahu a jít za ním, prosit o odpuštění za své hříchy a kráčet dál. S odvahou – jako to učinila tato žena.“
Kdo se cítí být odepsaný, často pociťuje stud.
„Kdo se cítí odepsaný, jako malomocní nebo bezdomovci, se stydí a stejně jako žena nemocná krvotokem, dělá věci potajmu. Ježíš nás však pozvedá, staví nás na nohy a dává nám důstojnost. Spása, kterou dává Ježíš, je úplná, začleňuje život této ženy do sféry Boží lásky a zároveň jí zjednává vlastní důstojnost. Ježíš takto ukazuje církvi, jakou cestou se má ubírat, aby vycházela vstříc každému člověku, aby každý mohl být uzdraven na těle i na duchu a získat zpět důstojnost Božího dítěte.“
Aj počas týchto dní zbrane usmrcujú. Čo si o tom myslíte?
„Myslím si, že hriech sa dnes ukazuje v celej svojej sile vo vojnovom ničení, v rôznych formách násilia a zlého zaobchádzania, v opustení tých najslabších. A zaplatia za to stále tí poslední, bezbranní. Ostáva mi len prosiť z väčšou naliehavosťou o mier pre tento svet, ktorý je pod vplyvom obchodníkov so zbraňami, ktorí majú zisk z krvi mužov a žien. Ako som to aj povedal v poslednom posolstve k Svetovému dňu pokoja, predchádzajúce storočie bolo ničené dvoma katastrofálnymi svetovými vojnami, poznalo hrozbu atómovej vojny a veľký počet ostatných konfliktov, zatiaľ čo dnes sme žiaľ v zajatí jednej strašnej svetovej vojny po častiach. Nie je jednoduché vedieť, či je svet aktuálne viac alebo menej násilný ako bol včera, ani to, či moderné komunikačné prostriedky a mobilita, ktorá charakterizuje našu dobu, nás robia viac vedomými násilia, alebo viac navyknutými naň.“
Aký je podľa Vás cieľ týchto nekončiacich vojen?
„Aj ja sa to stále pýtam. Za akým cieľom? Dovoľuje násilie dosiahnuť ciele trvácej hodnoty? To všetko, čo dosiahne, nie je skôr rozdúchanie nepokojov a špirál smrtonosných konfliktov, ktoré prinášajú prospech len niekoľkým „vojnovým mocipánom“? Viac ráz som to povedal a znova to zopakujem: násilie nie je liek pre náš rozdelený svet. Odpovedať na násilie násilím vedie, v najlepšom prípade, k nútenej migrácii a nesmiernemu utrpeniu, keďže veľké množstvo zdrojov je určených na vojenské ciele a sú odobraté denným potrebám mladých, rodín v ťažkostiach, starým, chorým, väčšine obyvateľstva sveta. V tých najhorších prípadoch vedie k fyzickej a duchovnej smrti mnohých, ak nie priam všetkých.“
Do väzenia prinášate posolstvo pokoja a tiež nádeje, napriek tomu všetkému?
„Neraz určité pokrytectvo núti vidieť vo väzňoch len osoby, ktoré chybili, pre ktorých jediná cesta je tá väzenská. Ale, opakujem ešte raz, každému z nás sa môže stať, že schybí. Všetci sme tak alebo onak chybili. A pokrytectvo spôsobuje, že sa nemyslí na možnosť zmeniť život: je malá dôvera v prevýchovu, v znovuzapojenie sa do spoločnosti. Ale takto sa zabúda, že všetci sme hriešnici, a sme často aj väzňami bez toho aby sme si to uvedomili. Keď zostávame uzavretí vo vlastných predsudkoch, alebo sme otrokmi modiel falošného blahobytu, keď sa pohybujeme v rámci ideologických schém alebo sa absolutizujú zákony obchodu, ktoré ničia človeka, v skutočnosti to nie je nič iné ako stáť medzi úzkymi stenami cely individualizmu a sebestačnosti, zbavení pravdy, ktorá tvorí slobodu. A z ukazovania prstom na niekoho, kto schybil sa nemôže stať alibi na zakrytie vlastných rozporov.