12.6.2017 Pápež František v homílii: Len otvorené srdce vie prijať a darovať útechu
„Skúsenosť útechy, ktorá predstavuje duchovnú skúsenosť, si vždy vyžaduje niekoho iného, aby bola plnou: pretože nikto nemôže potešiť sám seba, nikto. A kto sa o to pokúsi, skončí pri obzeraní sa v zrkadle. Hľadí do zrkadla, snaží sa nejako nalíčiť, nejako vyzerať. Utešuje sa týmito vecami v uzavretosti, čo mu nedovoľuje rásť, a vzduch, ktorý dýcha, je plný narcizmu a zahľadenosti do seba. Toto je umelá útecha, ktorá nenechá človeka rásť. A to ani nie je útecha, lebo je uzatvorená a chýba jej vzájomnosť.“
V evanjeliách nachádzame mnoho takých ľudí, pripomenul ďalej Svätý Otec. Sú to napr. zákonníci, „plní sebestačnosti“, boháč, ktorý žil od oslavy k oslave a myslel si, že tak prežíva útechu, ale najlepšie vystihuje tento postoj modlitba farizeja v chráme, keď hovorí: «Bože, ďakujem Ti, že nie som ako ostatní ľudia». „Tento sa obzeral v zrkadle“ upozornil pápež „pozeral na vlastnú dušu maskovanú ideológiami a ďakoval Pánovi“. Ježiš ukazuje, ako je možné, že človek takýmto spôsobom „nikdy nedôjde k plnosti, dôjde nanajvýš ak k domýšľavosti“, čo je márna sláva.
A tak, aby útecha bola opravdivou, potrebuje vzájomnosť, potrebuje iného. Predovšetkým tu ide o niečo prijaté, pretože „ten, kto utešuje, je Boh“, ktorý dáva tento „dar“. A potom pravá útecha dozrieva aj v inej vzájomnosti, a tá spočíva v utešovaní iných. „Útecha je stavom prechodu od prijatého daru k darovanej službe“ vysvetlil pápež František:
„Skutočná útecha má túto dvojakú vzájomnosť: je darom a službou. A tak ak nechám vstúpiť Pánovu útechu ako dar, je to preto, lebo potrebujem byť potešený. Som núdzny: aby som mohol byť potešený, je nevyhnutné spoznať, že som núdzny. Len tak Pán príde, poteší nás a dá nám poslanie potešovať iných. A nie je ľahké mať srdce otvorené pre prijatie daru a pre konanie služby, pre tieto dve vzájomnosti, ktoré umožňujú útechu.“
Žiada sa teda otvorené srdce, a aby bolo takým, musí to byť srdce „šťastné“. A práve dnešné evanjelium s Ježišovými blahoslavenstvami (Mt 5,1-12) hovorí, „kto sú to tí šťastní, kto sú to tí blahoslavení“:
„Chudobní, srdce sa otvorí s postojom chudoby, chudoby v duchu. Tí, ktorí vedia plakať; tí, ktorí sú tichí – majú tichosť srdca; tí, čo prahnú po spravodlivosti, ktorí bojujú za spravodlivosť; tí ktorí sú milosrdní, majú milosrdenstvo voči iným; tí, čo sú čistého srdca; šíritelia pokoja a tí, čo sú prenasledovaní pre spravodlivosť, pre lásku k spravodlivosti. Takto sa srdce otvára a Pán prichádza s darom útechy a s poslaním utešovať iných.“
Svätý Otec pokračoval poukázaním naopak na tých, ktorí sú „uzavretí“: Sú to tí, ktorí sa cítia byť „bohatí duchom, to znamená sebestační“; „tí, ktorí nepotrebujú plakať, lebo sa cítia byť spravodliví“; násilníci, ktorí nevedia čo je to miernosť; nespravodliví, ktorí konajú bezprávie; tí ktorí sú bez milosrdenstva, ktorí nepotrebujú nikdy odpustiť, pretože necítia potrebu, aby im bolo odpustené; „tí s pošpineným srdcom“, „tvorcovia vojen“ a nie pokoja; a tí, ktorí nebudú nikdy kritizovaní ani prenasledovaní, pretože ich nezaujímajú nespravodlivosti voči iným. „Títo – povedal Svätý Otec – majú zavreté srdce“: nie sú šťastní, pretože do nich nemôže vstúpiť dar útechy, aby ho potom mohli darovať ďalej.
Na záver pápež František pozval položiť si otázku, aké je naše srdce, či je otvorené a schopné prosiť o dar útechy, aby ho potom mohlo dať ďalej ako Pánov dar. Žiada sa vrátiť sa počas dňa k týmto myšlienkam a ďakovať Pánovi, že sa „vždy usiluje dať nám útechu“. „Len od nás žiada, aby sme mali dvere srdca aspoň ‚pootvorené‘: „on sa potom už postará o to, aby vošiel“ – uzavrel svoju rannú homíliu Svätý Otec.