12.10.2017 Pápež František východným cirkvám: Pokračujte vo vydávaní odvážneho svedectva
„Ďakujeme dnes Pánu za založenie Kongregácie pre východné cirkvi a Pápežského východného inštitútu, ktoré pred sto rokmi, v roku 1917, založil pápež Benedikt XV. V tom čase zúrila Prvá svetová vojna; dnes, ako som už viackrát povedal, prežívame ďalšiu svetovú vojnu, aj keď po kúskoch. Vidíme toľkých našich kresťanských bratov a sestry z východných cirkví zakúšať dramatické prenasledovania a stále znepokojujúcejšiu diaspóru. Toto vyvoláva množstvo otázok, mnohé «prečo», ktoré pripomínajú tie z dnešného prvého čítania z Knihy proroka Malachiáša (Mal 3,13-20a).
Pán sa sťažuje svojmu ľudu a hovorí takto: «Silné sú vaše reči proti mne, hovorí Pán, a pýtate sa: ,Čože sme povedali proti tebe?’ Hovoríte: ,Je zbytočné slúžiť Bohu. Čo máme z toho, že zachovávame jeho prikázania a smutní chodíme pred Pánom zástupov? Preto teraz vyhlasujeme za blažených ľudí spupných, lebo sa darí tým, čo páchajú zlo; pokúšajú Boha a nič sa im nestane’.» (v. 13-15).
Koľkokrát aj my zažívame túto skúsenosť, a koľkokrát ju počúvame v dôverných rozhovoroch a v spovediach ľudí, ktorí pred nami otvoria svoje srdce. Vidíme ničomníkov, tých, ktorí bez zábran konajú v svoj prospech, gniavia iných a zdá sa, že im všetko vychádza: dosiahnu to, čo chcú a starajú sa len o užívanie si života. A z toho pramení otázka: «Prečo Pane?».
Tieto „prečo?“, ktoré sa opakujú aj vo Svätom Písme, si kladieme všetci. A na ne odpovedá samotné Božie slovo. Práve v tomto úryvku proroka Malachiáša čítame: «Pán si ich všimol a počul. A bola pred ním napísaná pamätná kniha pre tých, čo sa boja Pána a ctia si jeho meno.» (v. 16). Boh teda nezabúda na svoje deti, pamätá na spravodlivých, na tých, čo trpia, čo sú stiesnení a čo sa pýtajú „prečo?“, a predsa neprestávajú dôverovať Pánovi.
Koľkokrát sa Panna Mária na svojej ceste pýtala „prečo?“, ale Božia milosť v jej srdci, ktoré rozjímalo o všetkom, dávala zažiariť viere a nádeji.
Existuje spôsob ako vniknúť do Božej pamäte: našou modlitbou, ako nás učí evanjeliový úryvok, ktorý sme počuli (por. Lk 11,5-13).
Keď sa modlíme, je potrebná odvaha viery: mať dôveru, že Pán nás počuje, odvahu klopať na dvere. Pán to hovorí: «Každý, kto prosí, dostane, a kto hľadá, nájde, a kto klope, tomu otvoria» (v. 10). A na to potrebujeme odvahu.
Ja sa však pýtam: je naša modlitba skutočne taká? Skutočne nás strháva, zmocňuje sa nášho srdca a nášho života? Vieme klopať na Božie srdce? Na záver evanjeliového úryvku (por. v. 11-13) Ježiš hovorí: ktorý otec spomedzi vás, ak ho poprosí syn o rybu, dá mu hada? Alebo ak požiada o vajce, podá mu škorpióna? Ak ste otcami, konáte dobro vašim deťom. A potom pokračuje: ak vy, hoci ste zlí, viete dávať dobré dary svojim deťom, o čo skôr nebeský Otec… A očakávame, že dodá: dá dobré veci vám. Avšak nie, nehovorí tak! Povie: Dá Ducha Svätého tým, ktorí ho prosia. Presne toto je dar, toto je to Božie ,navyše’. To, čo Pán, Otec nám dá nad mieru, je Duch: hľa, skutočný dar Otca. Človek klope modlitbou na Božie dvere prosiac o milosť. A on, ktorý je Otec, mi dá to, čo je na dôvažok: dar, Ducha Svätého.
Bratia a sestry, naučme sa klopať na Božie srdce! A naučme sa to robiť odvážne. Nech táto odvážna modlitba inšpiruje a živí aj vašu službu v Cirkvi. Tak vaše úsilie prinesie «ovocie v pravý čas» a budete ako stromy, ktorých «lístie nikdy nevädne»