Vatikán/Argentína 11. marca – Aj realita ľudí sa vidí lepšie z periférie než z centra, zdôraznil pápež František v rozhovore pre La Cárcova News, lokálne noviny vychádzajúce v chudobnej štvrti na periférii Buenos Aires. Rozhovor nahral v Dome sv. Marty kňaz José Maria di Paola, lepšie známy ako „otec Pepe”, ktorý pôsobí priamo uprostred favely. Ide o argentínskeho kňaza, ktorého arcibiskup Bergoglio dobre poznal a podporoval, a ktorého zásluhou v spolupráci s dobrovoľníkmi vychádza aj La Cárcova News. Prinášame podstatnú časť rozhovoru:
Hovoríte veľa o periférii. Často sme Vás počuli, ako toto slovo požívate. Na čo pri tom myslíte? Na nás, ľudí z chudobných štvrtí?
„Keď hovorím o periférii, hovorím o hraniciach. Normálne sa pohybujeme v priestoroch, ktoré nejakým alebo iným spôsobom kontrolujeme. Toto je centrum. Čím viac z centra vychádzame a vzďaľujeme sa od neho, tým viac skutočností objavujeme, a keď sa od týchto nových skutočností, z týchto periférií, pozrieme späť na centrum, zisťujeme, že skutočnosť je iná. Niečo iné je pozorovať realitu z centra a niečo iné pozerať na ňu z posledného miesta, kam si došiel. (…) Skutočnosť sa vidí lepšie z periférie než zo stredu. Vrátane reality osoby, existenciálnej periférie alebo reality zmýšľania daného človeka. Môžeš mať veľmi štruktúrované myslenie, avšak keď sa konfrontuješ s niekým, kto nezmýšľa ako ty, musíš nejako hľadať dôvody pre upevnenie tvojho zmýšľania. Začne sa debata a periféria zmýšľania toho druhého ťa môže obohatiť.“
Poznáte naše problémy. Rozširovanie drog postupuje, nepoľavuje, vstupujú do chudobných štvrtí a útočia na našich mladých ľudí. Kto nás má brániť? A ako sa my môžeme brániť?
„To je pravda. Šírenie drog pokračuje a nezastavuje sa. Existujú krajiny, ktoré už sú celkom v otroctve drogy. To, čo ma najviac znepokojuje, je triumfalizmus priekupníkov. Títo ľudia oslavujú víťazstvo, pretože cítia, že ho dosiahli, že triumfujú. Taká je realita. Sú krajiny alebo oblasti, v ktorých sa všetko podriaďuje drogám. Čo sa týka Argentíny, môžem povedať, že ešte pred 25 rokmi bola skôr prestupnou stanicou, dnes je z nej drogový konzument, a myslím si, že aj výrobca, i keď to neviem celkom s istotou.“
Čo je tým najdôležitejším, čo máme odovzdať našim deťom?
„Príslušnosť. Náležitosť k rodinnému krbu. Príslušnosť sa odovzdáva láskou, citom, postupne, tým, že ich berieme za ruku, sprevádzame ich, hráme sa s nimi, dávame im v každej chvíli to, čo potrebujú k rastu. Predovšetkým tak, že im poskytujeme priestor na vyjadrenie. Ak sa so svojimi deťmi nehráš, oberáš ich o dimenziu nezištnosti. Ak im nedovolíš povedať to, čo cítia, spôsobom, ktorým môžu aj diskutovať s tebou a cítiť sa slobodne, nedovoľuješ im rásť. Avšak ešte dôležitejšia je viera. Veľmi ma trápi, keď stretnem dieťa, ktoré sa nevie prežehnať. Znamená to, že tomu malému človeku nebolo darované to najdôležitejšie, čo mu otec a matka môžu dať: viera.“
Vy neustále vidíte nejakú možnosť zmeny – či už v zložitých situáciách ľudí, ktorí sú skúšaní životom, alebo v sociálnych a medzinárodných situáciách, ktoré sú príčinou utrpenia pre obyvateľstvo. Čo Vám dáva tento optimizmus, keď by si človek skôr zúfal?
„Všetci ľudia sa môžu zmeniť. Aj ľudia veľmi rozháraní, všetci. Poznám ľudí, ktorí rezignovali, zahadzovali svoj život a dnes žijú v manželstve, majú rodinu. Toto nie je optimizmus, je to istota vo dvoch veciach: po prvé je to človek, ľudská bytosť. Človek je Božím obrazom, a Boh svojim vlastným obrazom nepohŕda, nejakým spôsobom ho vykupuje, stále nachádza spôsob, ako napraviť obraz, ktorý je zastretý. A po druhé je to sila Ducha Svätého, ktorý prichádza a premieňa svedomie. Nie je to optimizmus, je to viera v ľudskú bytosť, ktorá je dieťaťom Boha, a Boh svoje deti neopúšťa. Rád opakujem, že my, Božie deti, zakaždým veci domotáme, dopúšťame sa pochybení, hrešíme, ale keď prosíme Boha o odpustenie, on nám vždy odpustí. Nikdy sa v odpúšťaní neunaví, to my sa unavíme prosiť o odpustenie.“
Ako môžeme dôjsť k tomu, aby sme boli istí a vytrvalí vo viere? My prechádzame výstupmi a pádmi, v niektorých momentoch sme si vedomí Božej prítomnosti, toho, že Boh nás cestou sprevádza, inokedy na to zabúdame. Je vôbec možné usilovať sa o stálosť v oblasti, akou je viera?
„Je pravda, sú tu výstupy i pády. Niekedy si uvedomujeme Božiu prítomnosť, inokedy na ňu zabúdame. Biblia hovorí, že pozemský život človeka je boj, zápas. To znamená, že sa s tým človek musí uspokojiť a bojovať. Pripravovať sa na to, aby neklesol, nepoľavil v bdelosti, ale zároveň užívať všetko krásne, čo nám Boh v živote dáva. Treba sa mať na pozore, bez toho, aby sme kapitulovali alebo prepadali pesimizmu. Ako byť stáli vo viere? Ak jej neodmietaš načúvať, nájdeš ju celkom blízko, vo vnútri svojho srdca. Potom, v niektorý deň sa môže stať aj to, že nepočuješ celkom nič. A napriek tomu tam viera je. Je nutné si zvyknúť na skutočnosť, že viera nie je cit. Niekedy nám Pán dáva milosť, aby sme ju pocítili. Avšak viera je niečo viac, je to môj vzťah k Ježišovi Kristovi. Verím, že on ma spasil. To je tá pravá otázka, ktorú si v súvislosti s vierou máme položiť. Hľadaj vo svojom živote chvíle, kedy ti bolo zle, keď si sa stratil a nič sa ti nedarilo, a pozoruj, ako ťa Kristus zachránil. A k tomuto sa pevne primkni, pretože tu sú korene tvojej viery. Keď zabúdaš, kaď nič necítiš, vtedy sa zachyť tohto, čo tvorí základ tvojej viery. A vždy s evanjeliom v ruke. Nos neustále vo vrecku malé Evanjelium. Maj ho u seba doma. V ňom je Božie slovo a tam sa viera živí. Viera je totiž napokon dar, nie je to psychologický postoj. Keď ti dávajú dar, je na tebe prijať ho, pravda? Prijmi teda dar evanjelia a čítaj ho. Čítaj ho a načúvaj Božiemu slovu.“
Váš život bol intenzívny, bohatý. Aj my by sme chceli žiť život naplnený, intenzívny. Ako dosiahnuť, aby sme nežili zbytočne? A ako sa vlastne človek dozvie, že nežije zbytočne?
„Nuž, ja som mnohé prežil neužitočne. Nebol to život taký intenzívny a taký bohatý. Som hriešnik ako ktokoľvek iný, ibaže Pán mi dáva robiť také veci, ktoré sú viditeľné. Koľkokrát predsa existujú ľudia, ktorí konajú dobro, veľa dobra, a nevidieť to. Intenzita nie je priamo úmerná tomu, čo ľudia vidia. Intenzita sa zažíva v vnútri. A prežívame ju, keď sýtime vieru. Ako? Plodnosťou skutkov, skutkami lásky pre dobro ľudí. Možno najťažším hriechom proti láske je prehliadať človeka. Existuje nejaký človek, ktorý ťa miluje, ale ty ho odmietaš a správaš sa k nemu tak, ako by si ho nepoznal. On ťa miluje a ty ho odmietaš. Ten, kto nás miluje najviac, je Boh. Odmietnuť Boha je jedným z najhorších hriechov. Svätý Peter sa ho dopustil, zaprel Ježiša Krista… a urobili z neho pápeža! Takže, čo zostáva povedať mne? Nič. Ide sa vpred!“
Máte okolo seba ľudí, ktorí s Vami nesúhlasia?
„Áno, samozrejme.“
Ako sa k nim správate?
„Načúvanie ľuďom mi nikdy neuškodilo. Zakaždým, keď som im načúval, to pre mňa dopadlo dobre. Keď som ich nevypočul, dopadlo to zle. Pretože aj keď máš iný názor, vždy, naozaj vždy ti niečo dajú, alebo ťa postavia do takej situácie, ktorá ťa donúti prehodnotiť tvoje pozície. A to ťa obohacuje. Toto je spôsob, akým sa máme správať k ľuďom, s ktorými nesúhlasíme. Keď sa totiž s niekým neznesiem, prestanem ho zdraviť, zabuchnem mu dvere pred nosom, nedovolím mu hovoriť a nepýtam sa ho na dôvody našej nezhody, celkom zjavne ochudobňujem sám seba. V dialógu a načúvaní sa obohacujeme.“
Dnešná móda vedie mladých ľudí k virtuálnym vzťahom, a to aj v našej štvrti. Čo robiť, aby mládež opustila svoj svet fantázie, vrátila sa do reality a ku skutočným vzťahom?
„Rozlišoval by som svet fantázie a virtuálnych vzťahov. Virtuálne vzťahy niekedy nie sú fantáziou, sú realitou a sú veľmi konkrétne, týkajú sa reálnych a veľmi konkrétnych skutočností. Je ale zrejmé, že túžime po nevirtuálnom vzťahu, teda fyzickom a citovom vzťahu, ktorý trvá v čase a v kontakte s ľuďmi. Myslím, že nebezpečenstvo, ktoré dnes hrozí, je dané skutočnosťou, že sme schopní hromadiť veľké množstvo informácií a pohybovať sa v celom rade vecí len virtuálne, a to nás môže zmeniť na mladých ľudí, ktorí sú múzeom. Taký muzeálny mladý človek je veľmi dobre informovaný, ale ako naloží s tým všetkým, čo vie? Plodnosť sa v živote nedosahuje tým, že budeme hromadiť informácie alebo komunikovať čisto virtuálne, ale tým, že budeme konkrétne premieňať náš život. V konečnom dôsledku to znamená milovať.
Nemôžeš milovať človeka, pokiaľ mu nestisneš ruku, alebo ho neobjímeš. Ak niekoho miluješ natoľko, že si ho chceš vziať, teda chceš sa mu úplne odovzdať, a pritom ho neobjímeš a nepobozkáš, nejde o pravú lásku. Virtuálna láska neexistuje. Existuje virtuálne vyznanie lásky, ale pravá láska predpokladá fyzický, konkrétny kontakt. Ideme k podstate života a tá je tu. Teda nie muzeálny mladý človek s virtuálnymi informáciami, ale mládež, ktorá cíti a svojimi vlastnými rukami – v tomto spočíva to konkrétne – posúva svoj život vpred. Rád hovorím o trojakej reči: o jazyku hlavy, srdca a rúk. Medzi týmito tromi jazykmi má byť súlad. V tom zmysle, že premýšľaš nad tým, čo cítiš a čo robíš; cítiš to, nad čím premýšľaš a čo robíš; robíš to, čo cítiš a nad čím premýšľaš. V tom spočíva konkrétnosť. Zostávať len na virtuálnej rovine je ako žiť s hlavou bez tela.“
Z televízie počúvame správy, ktoré nás znepokojujú a zarmucujú, že sú fanatici, ktorí Vás chcú zabiť. Nemáte strach? Máme Vás radi, čo môžeme urobiť?
„Pozri, život je v rukách Božích. Povedal som Pánovi: Ty sa o mňa postaraj. Ale ak je tvoja vôľa, aby som zomrel, alebo aby mi niečo urobili, prosím ťa o jednu láskavosť: nech ma to nebolí. Pretože som veľký bojko, čo sa týka fyzickej bolesti.“