1.10.2016 Gruzínsko – rehoľníkom a manželom
Následne sa v spontánnom príhovore prítomným prihovoril pápež František, ktorý okrem iného povedal, že na to, aby sme boli „verní vo viere, je potrebné pamätať na minulosť, mať odvahu v prítomnosti a nádej do budúcnosti“:
„My všetci máme v našich životoch – alebo sme mali – temné momenty. Aj zasvätení sme mali temný okamžik. Keď sa zdá, že veci nejdú vpred, keď sú ťažkosti kvôli spolužitiu v komunite, v diecézach… To, čo treba v tých chvíľach urobiť je zastaviť sa. Spomenúť si. Spomenúť si na ten okamih, keď som bol dotknutý alebo dotknutá Duchom Svätým. (…) Vytrvalosť v povolaní je zakorenená v spomienke na ten nežný dotyk, ktorým sa ma Pán dotkol a povedal mi: «Poď. Poď so mnou». A to je to, čo odporúčam všetkým vám zasväteným: nerobte krok späť, keď nastanú ťažkosti. A ak sa chcete obzrieť späť: pamätajte na ten okamih. Jedinečný. A tak viera ostane pevná, povolanie ostane pevné“.
„Nech nás Pán oslobodí od svetskosti, nech z nás urobí mužov a ženy Cirkvi; pevných vo viere, ktorú sme dostali od starej mamy a mamy; pevných vo viere, ktorá je v bezpečí pod ochranným plášťom Svätej Božej Matky“.
Manželství je to nejkrásnější, co Bůh stvořil”, obrátil se pak Svatý otec ke gruzínským rodinám, “ačkoli dnes na něj útočí jeden veliký nepřítel – teorie genderu”.
„Dnes se vede světová válka, která má zničit manželství. Nikoli zbraněmi, nýbrž idejemi. Je třeba se bránit před ničivými ideologickými kolonizacemi. A pokud jsou v manželství problémy, co nejdříve se usmiřte – dříve, než skončí den – a nezapomínejte na tři slova: dovolíš?, děkuji, promiň.
1.10.2016 Pápež František v gruzínskej pravoslávnej katedrále: Nezošívaná tunika jednoty
Aké je dobré a milé, keď bratia žijú pospolu. Je to sťa vzácny olej na hlave»(Ž 133,1-2). Drahý brat, nech Pán, ktorý nám dal radosť stretnúť sa a vymeniť si svätý bozk, na nás vyleje voňavú masť svornosti a nech zošle hojné požehnanie na našu cestu a cestu tohto milovaného ľudu.
Gruzínsky jazyk je bohatý na význačné výrazy, ktoré popisujú bratstvo, priateľstvo a blízkosť medzi ľuďmi. Je medzi nimi jeden ušľachtilý a úprimný, ktorý prejavuje ochotu nahradiť druhého, vôľu prevziať jeho zodpovednosť, povedať mu životom ,chcel by som byť na tvojom mieste’: shen genatsvale. Deliť sa v spoločenstve modlitby a jednoty duší o radosti a úzkosti, to nech sa stane bratským kresťanským postojom, ktorý bude ukazovať smer našej spoločnej cesty.
…
Nežná a súcitná blízkosť Pána je tu reprezentovaná osobitným spôsobom znamením svätej tuniky. Tajomstvo tuniky «nezošívanej, odhora v celku utkanej» (Jn 19,23), pritiahol pozornosť kresťanov už od počiatkov. Starobylý otec svätý Cyprián z Kartága potvrdil, že v Ježišovej nerozdelenej tunike sa objavuje to «puto svornosti, ktoré neoddeliteľne zjednocuje», tá «jednota, ktorá pochádza zhora, čiže prichádzajúca z neba a od Otca, ktorá nemohla byť absolútne pretrhnutá» (De catholicae Ecclesiae unitate, 7: SCh 1 [2006], 193). Svätá tunika, tajomstvo jednoty nás vyzýva zakúsiť veľkú bolesť kvôli rozdeleniam, ktoré sa votreli medzi kresťanov počas histórie: sú to skutočné tržné rany spôsobené na tele Pána. Zároveň však „jednota pochádzajúca zhora“, láska Krista, ktorý nás zhromaždil darujúc nám nielen svoj odev, ale aj svoje vlastné telo, nás pohýnajú nerezignovať a obetovať seba samých podľa jeho príkladu (porov. Rim 12,1): stimulujú nás k úprimnej láske k blížnemu a k vzájomnému porozumeniu, k oprave trhlín, vedení duchom rýdzeho kresťanského bratstva. Toto všetko si istotne vyžaduje cestu trpezlivú, ktorú treba pestovať s dôverou v druhého a s pokorou, avšak bez strachu a bez toho, aby sme zmalomyseľneli, no v radostnej istote, ktorú nám kresťanská nádej dáva vopred zakúsiť. Ona nás podnecuje k viere, že rozpory možno uzdraviť a prekážky odstrániť, pozýva nás nikdy sa nezriekať príležitostí k stretnutiu a dialógu a k tomu, aby sme spoločne chránili a zlepšovali to, čo už jestvuje. …
Svätý Cyprián tvrdil aj to, že Kristova tunika, «jediná, nerozdelená, v jednom celku, poukazuje na nerozdeliteľnú svornosť nášho ľudu, nás, čo sme sa zaodeli do Krista» (tamtiež, 195). Tí, čo boli pokrstení v Kristovi, tvrdí apoštol Pavol, si obliekli Krista (porov. Gal 3,27). Preto, napriek našim limitom a ponad každú ďalšiu historickú a kultúrnu odlišnosť, sme povolaní byť «všetci jedno v Ježišovi Kristovi» (Gal 3, 28) a neklásť na prvé miesto nesúlady a rozdelenia medzi pokrstenými, lebo skutočne je oveľa viac toho, čo nás spája, než toho, čo nás rozdeľuje.
… krása kresťanského života, ktorá je od začiatku žiarivá, sa takou zachová, ak zotrvá vo svetle dobra a bude odmietať temnoty zla. Ak si uchová vernosť vlastným koreňom, nepodľahnúc uzatvoreniu sa, ktoré robí život temným, ale pestuje si ochotu prijímať a učiť sa, aby sa rozjasňoval všetkým tým, čo je krásne a pravdivé. Nech sú žiarivé bohatstvá tohto národa známe a cenené. Nech stále viac sa môžeme deliť, na spoločné obohatenie, o poklady, ktoré Boh darúva každému z nás a pomáhať si navzájom pri raste v dobre!
Z celého srdca uisťujem o mojej modlitbe, aby Pán, ktorý tvorí všetky veci nové (por. Zjv 21,5), na príhovor svätých bratov apoštolov Petra a Ondreja, mučeníkov a všetkých svätých, posilnil lásku medzi veriacimi v Krista a osvecoval hľadanie toho, čo nás môže zblížiť, zmieriť a zjednotiť. Nech bratskosť a spolupráca vzrastajú na každej úrovni. Nech nám modlitba a láska pomáhajú stále viac si osvojiť vrúcnu Pánovu túžbu týkajúcu sa všetkých, čo v neho veria, prostredníctvom slova apoštolov: aby všetci «boli jedno» (porov. Jn 17,20-21).